Nové Mesto nad Váhom ich privítalo tichom a vetrom. V dlhom vlaku na trase Kyjev – Bratislava bolo počuť len šepoty a cestujúci pôsobili unavene. Ďalej – prestup a potom ešte jeden, kratší úsek cesty. Sneh tu už neležal tak husto ako v Kyjeve, no nebo ostávalo sivé, akoby ani hranice nedokázali oddeliť tú melancholickú ťažobu vojny.
Mariin dom stál na jednej z bočných uličiek, blízko rieky Váh, ktorá v zimných mesiacoch tiekla potichu, takmer nehlučne, niesla svoje studené, kalné vody cez mestá a dediny. Skromná, poschodová budova so záhradou, ktorá už roky nepoznala starostlivú ruku záhradníka, mala v sebe niečo z dávnej Ukrajiny – nie v architektúre, ale v atmosfére. Na parapete kvitli muškáty aj napriek chladu a vnútri voňalo po polievke a lipovom čaji.
Mariina rodina – manžel Petro a dve dospievajúce deti, Sofia a Marko – privítali Olenku s opatrnou nehou. Snažili sa nepýtať priveľa otázok. Sofia jej podala šálku čaju s medom a zázvorom, Marko len prikývol, pozerajúc na ňu s obavami. Bola tieňom. Nejedla. Takmer nespala. Sadala si k stolu, no nesiahala po lyžici. Jej pohľad blúdil cez okno, kde bolo občas počuť zvončeky bicyklov a detský smiech. Akoby to bol iný svet.
Ubehli týždne, kým Olena začala hovoriť viac než pár slov denne. Mária to znášala trpezlivo, hoci sama bola vyčerpaná – dni trávila medzi prácou v obchode a domácimi povinnosťami. Ich finančná situácia bola ťažká. Petro pracoval príležitostne na stavbách, niekedy mizol celé dni v neďalekých mestečkách. Sofia pomáhala v škole s mladšími deťmi, aby si zarobila pár eur.
Jedného dňa si Olena všimla, že Mária si nenápadne znovu prišíva tie isté gombíky na starý kabát. Že Marko nosí tie isté topánky ako v zime, hoci už boli prešúchané. Pochopila, že dom Márie nebol útočiskom z blahobytu, ale zo srdca. Z lásky. A že jej prítomnosť je ďalšou ťarchou.
– Pomôžem ti dnes s praním – povedala potichu jedného rána, bez toho, aby sa pozrela na tetu. Mária sa otočila od drezu a zamrzla.
– Naozaj?
Olena len prikývla. Od toho dňa pomáhala s upratovaním, varením, praním. Niekedy šla so Sofiou na nákupy. Stále bola tichá, akoby sa vznášala pár centimetrov nad zemou, ale začala byť súčasťou ich sveta. Ruky si zapamätali rytmus práce. Telo si začalo znovu pripomínať každodennosť.
Na Slovensku sa na nich všetci nepozerali s porozumením. Aj keď tu Mária žila od čias Euromajdanu, ich priezviská a jazyk prezrádzali pôvod. V obchode niektorí zákazníci šepkali niečo o „prišelcoch“ a deti Márie sa neraz vracali zo školy s urážlivými slovami na perách. No bola tu aj susedka Anna, ktorá nosila čerstvý chlieb, bol tu starší pán Novák, ktorý každé ráno zdravil Máriu, akoby bola jeho dcéra.
Jedného dňa sa Mária vrátila z práce s papierikom v ruke.
– Olena, počúvaj… Rozprávala som sa s vedúcou rehabilitačného centra. Hľadajú niekoho na výpomoc. Zatiaľ ako dobrovoľníčku. Ale možno… možno by to bolo niečo pre teba?
Olena mlčala.
– Viem, že je to ťažké – dodala Mária, keď si sadla vedľa nej. – Ale veď si bola fyzioterapeutka. Bola si dobrá. Možno… možno ňou znovu môžeš byť. Nemusíš s nikým hovoriť. Len… byť tam. Pomáhať rukami.
Olena zatvorila oči. Spomenula si na Katjine ruky. Malé, teplé, dôverčivé. A tie druhé – surové, ťažké, berúce.
Na druhý deň šla s Máriou do centra.
Budova bola stará, ale čistá. Steny boli plné detských kresieb a fotografií usmiatych tvárí. Niektoré deti sa pohybovali na vozíkoch. Iné cvičili pri bradlách. Jedno dievčatko s amputovanou nohou sa smialo do zrkadla a opakovalo cviky s terapeutkou.
– Toto nie je nemocnica. Toto je domov – povedala vedúca, žena s prívetivým hlasom. – Neliečime telá. Učíme znovu žiť.
Olena pocítila, ako jej niečo zviera hrdlo. Neplakala. Ešte nie. Ale pocítila… že toto miesto možno potrebuje aj ona.
Zostala. Najprv len pomáhala ukladať matrace. Potom – podávala uteráky, podávala rehabilitačné lopty. Deti sa jej najprv báli, lebo mlčala. Ale raz k nej pristúpilo jedno dievčatko, sedemročná Eliška, a podala jej kresbu: nebo, slnko, dve postavy držiace sa za ruky.
– To si ty a ja – povedala. – Lebo vyzeráš, akoby si potrebovala priateľa.
Olena neodpovedala. Ale kresbu si nechala. Schovala ju do vrecka kabáta a dlho v noci ju držala pri hrudi, ležiac vo svojej izbe, započúvaná do šumu Váhu.
Tieň nezmizol. Ale začal sa hýbať.
---
Rehabilitačné stredisko v Novom Meste sa nachádzalo na kopci, tesne nad brehom Váhu, kde na jar mizol sneh ako prvý a tráva voňala silnejšie než kdekoľvek inde. Steny miestnosti, v ktorej ležal Janko, boli ozdobené detskými kresbami: usmiate slnko, rozprávkový strom, dúha s príliš veľa farbami. Ale za nemocničnými oknami bolo všetko ešte stále chladné, neisté, nevyslovené.
Janko sa budil každé ráno za úsvitu, skôr než ktokoľvek prišiel. Pozeral do stropu. Dýchal. V tichu počítal kvapky z infúzie. Potom preniesol pohľad na dvere — či niekto vojde, alebo ho zasa začne hrýzť len ozvena vlastných myšlienok. Rehabilitácia bolela. Ale viac bolelo to, že tu bol, že sa vrátil do mesta, ktoré ho poznalo z detstva a ktoré sa dnes naňho pozeralo ako na rozsudok – cez pokrivené okuliare predsudkov.
Keď prvýkrát uvidel Olenku, pomyslel si, že prišla s niekým. Ticho sedela na okraji miestnosti a ukladala uteráky do skrinky. Mala na sebe tmavomodrú zásteru a staré športové topánky. Jej pohľad bol ako rieka po víchrici — zakalený, hlboký, nedotknuteľný. Vyhýbala sa rozhovorom, ale nevyhýbala sa Jankovi. A to ho zaujalo.
Ani on toho veľa nehovoril. A predsa, jedného popoludnia, keď slnko lenivo vtekalo cez okno, Olena si všimla niečo: Janko hovoril. Potichu. K dievčatku.
Eliška, sedemročná, so skrivenými nožičkami a veľkými očami, opretá o vankúše, sa široko usmievala. A Janko rozprával:
— Bola raz jedna kráľovná, ktorá bývala pod skalou v tvare srdca. Jej kráľovstvo sa volalo Devín a bolo také tiché, že aj vietor tam šepkal. Ale jedného dňa sa objavil drak, ktorý nepľul oheň, ale hovoril lži, ktoré zneli ako pravda...
Olena si sadla bližšie. Poznala tú rozprávku – „O kráľovnej spod Devína.“ Ale Janko ju rozprával inak. Jazykom básnika. S obrazmi, ktoré zostávali pod viečkami.
— A vtedy prišiel pastierik z Liptova. Nemal meč, iba píšťalku. Zahral tak, že drak... začal plakať. Lebo počul všetky lži, ktoré sám vyriekol.
Eliška sa chichotala.
— A potom?
— A potom kráľovná znova začala snívať. Lebo ticho sa vrátilo do jej snov. A drak sa usadil v jaskyni a každý deň počúval spev vtákov, aby už neklamal.
Olena netušila, že slzy môžu tiecť tak potichu. Cítila, ako jej kvapka steká po líci. Nie od bolesti. Od prekvapenia, že v nej ešte niečo vibruje.
Neskôr, keď Janko cvičil s fyzioterapeutom a Eliška kreslila nového draka, Olena mu priniesla vodu. Chvíľu mlčali.
— Poznáš ešte nejaké rozprávky? — spýtala sa, prerušujúc ticho.
Janko sa na ňu pozrel z boku. Oči mal unavené, ale bystré.
— „Popolvár najväčší na svete“, „Zlatá priadka“, „Tri citróniky.“ Chceš počuť?
— Chcem, — odpovedala, netušiac ešte, že tie rozprávky sa stanú ich spoločným jazykom.
Ďalšie dni prichádzala Olena skôr. Niekedy len preto, aby počúvala, ako Janko hovorí s Eliškou. Niekedy priniesla knihy zo starej knižnice, sedela v zadnej časti miestnosti, predstierajúc, že triedi dokumenty. Ale čoraz častejšie – tam jednoducho bola. Jeho hlas mal rytmus, ktorý upokojoval.
Janko sa jej dlho nepýtal na minulosť. Ale jedného dňa, keď v miestnosti zhaslo svetlo kvôli výpadku prúdu, povedal:
— Stratil som všetko. Univerzitu. Lásku. Budúcnosť. A asi aj sám seba.
Olena, sediac na druhej strane miestnosti, neodpovedala hneď. Potom, takmer šepky:
— Aj ja som stratila. Ale niekto mi povedal, že sa ešte dá prežiť. Hoci neviem, prečo.
— Možno pre niečí sen? — povedal Janko. — Alebo rozprávku.
Vtedy sa prvý raz usmiala. Neisto. Ale naozaj.
A Eliška ich nakreslila spolu. Pod stromom. S píšťalkou. A drakom, ktorý sedí ticho, s uchom pri zemi.
Olena si kresbu schovala do vrecka zástery. Nie preto, aby zabudla. Ale aby si pamätala, že tieň môže niekedy ustúpiť. A že aj z ruín sa dá postaviť nový príbeh.
