17. apríla 2024, 10:00, Bratislava
Ranný vzduch v Bratislave bol svieži a niesol so sebou prvé náznaky jari. Tridsaťročný novinár a spisovateľ Jakub Novotný vyšiel z bytového domu na Obchodnej ulici, jednej z najrušnejších ulíc v meste, známej obchodmi, kaviarňami a neustálym prúdom chodcov. Upravoval si golier kabáta, zatiaľ čo kýval na taxík. O pár sekúnd vedľa neho zastavilo žlté
auto. Vodič, muž v neskorých štyridsiatkach so šedivejúcimi vlasmi a priateľským úsmevom, ho pozdravil prikývnutím, keď si Jakub sadol na zadné sedadlo.
„Kam to bude, šéfe?“ spýtal sa vodič, pričom si upravil spätné zrkadlo, aby lepšie videl svojho pasažiera.
„Na Michalskú, k Michalskej bráne,“ odpovedal Jakub a pohodlne sa oprel. Mal schôdzku so svojím redaktorom v malej kaviarni ukrytej v jednej z úzkych uličiek neďaleko hlavnej ulice. Táto kaviareň patrila medzi jeho obľúbené miesta pre svoje súkromie a výhľad na stredovekú bránu.
Vodič prikývol a zaradil sa do premávky, ktorá sa vinula historickým centrom mesta. Niekoľko minút vládlo v aute ticho, prerušované iba tichým bzučaním motora a občasným zatrúbením okoloidúcich áut. Jakub pozeral von oknom, sledujúc známe zákutia Bratislavy—pastelové fasády budov, dláždené ulice, rušné trhoviská. Jeho myšlienky však boli inde, zamestnané úlomkami nápadov, ktoré ho prenasledovali od tragédie.
„Vyzeráte, akoby vás niečo ťažilo,“ prerušil ticho vodič, pričom sa pozrel na Jakuba cez spätné zrkadlo.
Jakub sa obrátil späť k vodičovi a slabo sa usmial. „Myslím, že áno. Práve som premýšľal o tom raketovom útoku minulý mesiac. Stále je ťažké to spracovať.“
Vodič vážne prikývol, keď míňali veľkolepú fasádu Slovenského národného divadla, ktorého stĺpy sa leskli v rannom slnku. „Áno, to bol temný deň. Stále o tom všetci hovoria. Človeku to pripomenie, aký je život krehký, však?“
Jakub sa trochu naklonil dopredu, zaujala ho vodičova poznámka. „Máte pravdu. Písal som o tom článok a pohrávam sa s myšlienkou napísať knihu—niečo, čo naozaj zachytí tú tragédiu a všetky životy, ktorých sa dotkla.“
Vodič sa naňho zamyslene pozrel do spätného zrkadla. „Kniha, hej? To by mohlo byť silné. Je zvláštne, že to spomínate. Skoro som sa ocitol na tom vlaku aj ja.“
Jakubova zvedavosť vzrástla. „Naozaj? Čo sa stalo?“
Vodič sa zasmial, hoci v jeho hlase bolo cítiť vážnosť. „No, je to celkom šialený príbeh. S manželkou sme boli u jej mamy v Petržalke na narodeninovej oslave. Úprimne, ani sa mi tam nechcelo ísť. Mal som kúpené lístky na vlak do Bratislavy a nechcelo sa mi zaoberať tým rodinným stretnutím. Ale, viete, ako to chodí—manželka nalieha, tak idete.“
Jakub prikývol, načúvajúc s rastúcim záujmom.
„Tak sme tam boli a oslava bola v plnom prúde. Sedím tam, vedú sa zdvorilostné rozhovory, keď zrazu príde môj svokor s fľašou svojej obľúbenej slivovice,“ pokračoval vodič a spomienka mu vyčarila úsmev. „To je poriadne silná vec, poviem vám. Jeden pohárik vedie k druhému a skôr, ako som sa spamätal, užili sme si parádny večer. Na druhý deň ráno som sa zobudil s poriadnou opicou, pozriem na hodiny a už bolo po desiatej.“
Jakub zdvihol obočie. „Takže ste zmeškali vlak?“
„Úplne som ho zmeškal,“ potvrdil vodič, pokrútil hlavou, keď odbočili na Laurinskú ulicu blízko Starého mesta. „Kým som sa spamätal, už to bolo všade v správach. Vlak zasiahol raketový útok a všetci na palube… no, viete, čo sa stalo. Moja manželka to počula ako prvá a
bola úplne vystrašená. Najprv mi začala nadávať, že som sa večer predtým tak opil, ale keď si uvedomila, že by som na tom vlaku bol, keby nie… rýchlo zmenila názor.“
Jakub sa nemohol ubrániť irónii. „Takže jedna noc pitia vám vlastne zachránila život.“
Vodič prikývol, jeho úsmev sa rozšíril, keď míňali ikonickú Michalskú bránu, najstaršiu zachovanú bránu mestského opevnenia. „Šialené, však? Jeden večer so svokrom a som stále tu. Moja žena si už teraz na moje pitie toľko nesťažuje.“
Jakub sa oprel v sedadle, spracúvajúc príbeh, keď zabočili na Michalskú ulicu, kde sa úzka dláždená cesta vinula okolo historických budov a útulných kaviarní. „Je zvláštne, ako funguje život, však? Najmenšie rozhodnutia, tie najsamozrejmejšie momenty—môžu viesť k najväčším zmenám. Niekedy sme len… súčasťou niečoho väčšieho.“
Vodič prikývol, zamyslene sa zahľadel na cestu, keď prichádzali na Jakubovu cieľovú adresu. „Hej, nikdy neviete, kam vás život zavedie. Jednu chvíľu plánujete deň a ďalšiu ďakujete hviezdam za to, že ste zaspali kvôli pár pohárikom navyše.“
Taxík zastavil pred kaviarňou s názvom „Káva s históriou“, známou pre svoju rustikálnu atmosféru a výhľad na starobylú architektúru mesta. Jakub vytiahol peňaženku a vodičovi podal pár bankoviek.
Keď vystúpil, ešte raz pozrel na vodiča. „Ďakujem, že ste sa podelili o svoj príbeh,“ povedal úprimne. „Je to pripomienka, že za každým povrchom sa skrýva viac.“
Vodič si vzal peniaze a prikývol. „Kedykoľvek, šéfe. A veľa šťastia s tou knihou. Znie to ako niečo, čo stojí za to napísať.“
Jakub sa usmial, vystúpil na dláždenú ulicu. „Uvidíme. Majte sa.“
Vodič mu zamával, keď odchádzal, a nechal Jakuba stáť na chodníku, jeho myšlienky sa vírili novými nápadmi. Keď vstúpil do kaviarne, drevené dvere za ním mierne zavŕzgali. Nemohol sa zbaviť pocitu, že príbeh vodiča bol presne ten druh zvratu osudu, ktorý potreboval ďalej preskúmať — ako môžu tie najobyčajnejšie momenty viesť k tým najvýnimočnejším výsledkom.
Keď si sadol k stolu pri okne, Jakub vytiahol svoj zápisník a pero. Vzduch napĺňala vôňa čerstvo uvarenej kávy a tiché šumenie rozhovorov, čím sa vytvorila dokonalá atmosféra na písanie. Slová sa začali valiť, príbeh sa formoval na stránke. Už to nebolo len o tragédii — bolo to o životoch, ktoré boli ušetrené, o ľuďoch, ktorých zachránili najmenšie náhody, a o prepracovanej sieti spojení, ktorá ich všetkých spájala.
Jakub pocítil jasnosť a zmysel. Tragédia vzala mnohým tak veľa, ale zanechala po sebe aj príbehy hodné rozprávania — príbehy o prežití, o odolnosti, o zvláštnych a nepredvídateľných spôsoboch, akými osud zasahuje.
A možno, len možno, tie príbehy mohli ponúknuť istú mieru útechy, porozumenia, vo svete, ktorý sa často zdal byť príliš chaotický na pochopenie.
