17. marec 2024, 8:00, Základňa ruských raketových síl, blízko Brianska
Základňu zahalila zvláštna tichosť, keď ranné svetlo pomaly začalo prenikať cez malé, zamrznuté okná veliteľského bunkru. Obloha vonku bola matne šedá, čo dokonale ladilo s náladou medzi opevnenými stenami. Atmosféra v bunkri bola plná napätia, toho nevyjadreného napätia, ktoré vzniká medzi ľuďmi, ktorí si bez slova uvedomujú moc, ktorú majú v rukách – moc ničiť na diaľku stlačením niekoľkých tlačidiel.
Dmytro Volkov, starší operátor raketového systému, muž s tmavými, prenikavými očami a tvárou stvrdnutou rokmi služby, sedel za svojím pultom, prsty sa mu vznášali nad klávesmi. Jeho uniforma, čistá a dokonale vyžehlená, ostro kontrastovala s únavou, ktorá sa odrážala v jeho výraze. Linky na jeho tvári vyjadrovali život muža, ktorý toho zažil priveľa a kládol si príliš málo otázok.
Bol sám so svojimi myšlienkami, len so známym bzukotom strojov a vzdialeným rozhovorom ostatných operátorov v pozadí. Tento ranný deň bol však iný. Príkazy prišli cez noc – ďalší masívny raketový útok na Ukrajinu, demonštrácia sily, ktorá mala zlomiť vôľu tých, ktorí stále odolávali.
Ale Dmytrove myšlienky sa netočili okolo misie. Myslel na svojho mladšieho brata, Oleha.
Oleh, s chlapčenským úsmevom a divokými snami, zostal na Ukrajine, zatiaľ čo Dmytro si zvolil inú cestu. Dmytro opustil ich domov v Žytomyre pred rokmi, prilákaný prísľubom stabilnej kariéry v ruskej armáde. Ruské ozbrojené sily mu ponúkli to, čo mu Ukrajina nemohla – budúcnosť. Postupne Dmytro pochoval svoju minulosť, prijal novú identitu, ktorá mala zmazať vinu za to, že opustil svoju krajinu a rodinu.
Ale teraz, keď hľadel na obrazovku pred sebou, na ktorej blikali súradnice jeho ďalšieho cieľa ostrými zelenými číslicami, myslel len na Oleha. Už roky o ňom nepočul – nie od chvíle, keď ich vojna rozdelila a postavila na opačné strany konfliktu, ktorý ani jeden z nich nechcel.
„Dmytro, si v poriadku?“ Ozval sa hlas za jeho chrbtom, vytrhol ho z myšlienok.
Sergej Ivanov, ďalší operátor, sa naklonil nad Dmytra, jeho dych vonial slabo po silnej káve, ktorú obaja pred chvíľou vypili. Sergej bol starší, s hustým fúzom a drsným správaním, ktoré prekrývalo prekvapivo ostrý zmysel pre humor. Bol jedným z mála ľudí na základni, ktorých Dmytro považoval za priateľa.
„Áno, som v poriadku,“ odpovedal Dmytro, no slová zneli prázdne. Rýchlo sa zameral na úlohu, prsty sa mu pohybovali po klávesoch, aby dokončil nastavenie súradníc pre raketový útok.
Sergej ho chvíľu pozoroval, oči sa mu zúžili. „Vyzeráš, akoby si videl ducha. Si si istý, že si v poriadku?“
Dmytro si vynútil slabý úsmev. „Len som unavený, to je všetko. Tieto skoré rána ma začínajú unavovať.“
Sergej si zamrmlal pod nosom: „Koho nie? Len sa uisti, že máš tie súradnice správne. Nemôžeme si dnes dovoliť žiadne chyby.“
Dmytro prikývol, hoci jeho myseľ bola stále inde. Myšlienka na to, že Oleh by mohol byť niekde na Ukrajine, možno dokonca v oblasti útoku, ho sužovala. Nemohol sa zbaviť obrazu svojho brata, mladého muža plného života, ktorý bol zabitý jednou z rakiet, ktoré sa chystal odpáliť.
Žmurkol, aby sa znovu sústredil na obrazovku. Cieľom bol vojenský objekt v strednej Ukrajine, kľúčový logistický uzol zásobujúci ukrajinské sily na východnom fronte. Potvrdil súradnice, pričom sa mu ruky mierne triasli. V tej chvíli, v okamihu roztržitosti, urobil chybu.
Konečné čísla na konzole boli nesprávne – len mierne, ale dostatočne na to, aby raketa letela po inej trajektórii. Dmytro si chybu všimol neskoro. Stlačil tlačidlo štartu a jeho srdce bilo ako na poplach, keď sa na obrazovke objavilo potvrdenie.
Raketa už bola vo vzduchu, nesúc smrteľný náklad smerom k cieľu, ktorý nebol tam, kde mal byť.
Sergej si všimol Dmytrov bledý výraz a zamračil sa. „Čo sa stalo?“
Dmytro váhal, hrdlo mu vyschlo. „Raketa… súradnice boli nesprávne.“
„Čo tým myslíš, ‘nesprávne’? Kam si ju poslal?“
Dmytro ťažko prehltol, jeho hlas bol ledva počuteľný. „Letí na západ… smerom na Slovensko.“
Sergejovi sa oči rozšírili a na okamih sa obaja muži na seba ohromene pozreli. „Slovensko? To je územie NATO!“ zasyčal Sergej, keď si uvedomil dôsledky. „Vieš, čo si práve urobil?“
Dmytro mal pocit, že sa pod ním otvorila zem. V hlave mu vírili myšlienky na dôsledky jeho chyby. Slovensko bolo členom NATO a akýkoľvek raketový útok na ich území by mohol vyvolať odpoveď, ktorá by konflikt eskalovala ďaleko za jeho súčasné hranice.
„Ja… nechcel som,“ koktal Dmytro, skľúčený realitou svojej chyby. „Bol som roztržitý a…“
Sergej ho prerušil mávnutím ruky. „Nemá zmysel teraz panikáriť. To, čo sa stalo, sa už nedá vrátiť späť.“ Pozrel na hodiny na stene, potom späť na Dmytra. „S trochou šťastia ich raketový obranný systém zasiahne skôr, než zasiahne niečo dôležité.“
Dmytro otupene prikývol, aj keď si nebol istý, či tomu verí. Myšlienka na to, čo by sa mohlo stať, keby raketu nezachytili, mu stisla žalúdok. V mysli si to dokázal predstaviť – raketa preletujúca po oblohe, so stopou dymu za sebou, kým by nenarazila do mesta alebo dediny, zabíjajúc nevinných ľudí. Takmer počul ich krik, cítil horúčavu výbuchu.
Sergej musel vidieť strach v Dmytroových očiach, pretože siahol do vrecka a vytiahol malú striebornú ploskačku. Odskrutkoval viečko a nalial si značné množstvo vodky do dvoch kovových pohárikov, ktoré vybral zo zásuvky.
„Na, vypi si,“ povedal Sergej, natiahol ruku s pohárikom k Dmytrovi. „Upokojí ťa to.“
Dmytro vzal pohárik a zadíval sa na priezračnú tekutinu v ňom. Vedel, že Sergej má pravdu – potreboval sa upokojiť, aby mohol jasne myslieť. Ale keď zdvihol pohárik k perám, nemohol sa zbaviť myšlienky, že takto sa bude cítiť navždy – otupovať vinu a strach alkoholom, snažiť sa zabudnúť na hrozné veci, ktoré vykonal v mene povinnosti.
Vodku vypil na jeden hlt, cítil, ako sa mu po hrudi rozšíril páľavý pocit. Na chvíľu teplo zaháňalo studený strach, ktorý sa usadil v jeho kostiach. No nestačilo to. Nič nedokázalo utopiť hlas v jeho hlave, ktorý stále kládol tú istú otázku: Čo ak Oleh stál v ceste tej rakete? Čo ak práve zabil vlastného brata?
Sergej nalial ďalší pohárik, ale Dmytro pokrútil hlavou a odmietol. „Už dosť,“ povedal ticho. „Musím zostať ostražitý.“
Sergej naňho chvíľu hľadel a potom prikývol. „Ako chceš,“ zamrmlal a sám si nalial. „Len nezabudni, čo je urobené, to sa už nedá zmeniť. Nemá zmysel sa tým trápiť.“
Ale Dmytro vedel, že to nie je pravda. Bude sa tým trápiť – každý večer bude ležať bdelý, hľadieť na strop, prenasledovaný tvárami ľudí, ktorých možno zabil. Vina ho bude nasledovať, deň za dňom bude narastať, až ho napokon rozdrví.
„Dúfajme, že raketu zachytia,“ povedal nakoniec Sergej ticho. „Nechceme žiadne ďalšie komplikácie.“
Dmytro prikývol, hoci si nebol istý, či verí, že sa to všetko skončí bez komplikácií. Zadíval sa na obrazovku, sledoval, ako dráha rakety pokračuje v reálnom čase, malý červený bod sa neodvratne posúval na západ.
S každou minútou narastalo napätie v bunkri. Ostatní operátori, ktorí vycítili, že niečo nie je v poriadku, hádzali pohľady na Dmytra a Sergeja, ale nikto sa neodvážil prehovoriť. Vzduch bol nasýtený nevysloveným strachom, ktorý sťažoval dýchanie.
Konečne, po tom, čo sa zdalo ako večnosť, raketa zmizla z radaru, čo znamenalo, že buď bola zachytená, alebo dosiahla cieľ. Dmytro zadržal dych, čakal na nejaké potvrdenie, ale žiadne neprišlo. Ticho bolo ohlušujúce.
Sergej si hlboko vydýchol a potľapkal Dmytra po pleci, aj keď gesto bolo viac mechanické než povzbudzujúce. „Vyzerá to, že je po všetkom. Zatiaľ.“
Dmytro prikývol, no jeho myseľ bola ďaleko od pokoja. Nemohol sa zbaviť pocitu, že sa stalo niečo strašné, že jeho chyba spustila reťaz udalostí, ktoré už nebolo možné vrátiť späť.
Vonku sa ranné svetlo rozjasňovalo a vrhalo dlhé tiene cez podlahu bunkra. Dmytro hľadel na obrazovku, jeho myšlienky opäť zamierili k Olehovi. Premýšľal, kde je jeho brat, či je v bezpečí, alebo či sa zaplietol do vojny, ktorú sám pomáhal udržiavať.
Ale v chladnom svetle monitorov nenašiel žiadne odpovede. Len mučivý strach, že sa stal tým, čím kedysi pohŕdal – nástrojom skazy, kolieskom vo vojnovej mašinérii, ktorá roztrhla jeho rodnú krajinu.
