16. marca 2024, 23:30, Košice, Hostelová izba
Hostelová izba bola malá, priestor len tak akurát na posteľ, obitý kreslo a rozheganý drevený stôl. Steny boli vyblednutej béžovej farby, miestami s odlupujúcou sa farbou a občasnou škvrnou po minulých obyvateľoch. Jediná stropná lampa jemne blikala, vrhala mdlé žlté svetlo, ktoré len slabo osvetľovalo kúty miestnosti. Vonku žilo mesto Košice svojím životom, ale medzi týmito štyrmi stenami sa svet zdal zvláštne izolovaný, tichý po chaose tejto noci.
Oleh, 25-ročný muž s tmavými, rozstrapatenými vlasmi a ostrými rysmi tváre, sedel v kresle, poloprázdnu fľašu piva držiac v ruke. Jeho hnedé oči, kedysi plné mladíckych ambícií, teraz odrážali vyčerpanie mladého muža, ktorý toho zažil priveľa, priskoro. Zvyšky večierka, ktorý zaplnil hostel skôr toho večera, boli roztrúsené po miestnosti—prázdne fľaše, odhodené cigaretové ohorky a pretrvávajúci pach potu a alkoholu.
Večierok bol spontánna akcia, ktorú zorganizoval Oleh so svojimi ukrajinskými priateľmi, ktorí tiež žili v hosteli. Bol to mix nostalgie a zúfalej snahy zabudnúť na ťažkosti, ktorým všetci čelili, odkedy opustili svoju vlasť. Hudba sa ozývala z prenosného reproduktora a napĺňala stiesnenú spoločenskú miestnosť pulzujúcim rytmom, ktorý sťažoval premýšľanie o čomkoľvek inom, len o prítomnosti. Tancovali, smiali sa a kričali ponad hudbu, snažiac sa prekričať spomienky na životy, ktoré nechali za sebou.
„No tak, Oleh, ešte jeden tanec!“ zvolala naňho skôr večer Jana, živá blondínka z Ľvova, chytajúc ho za ruku a ťahajúc ho do stredu miestnosti.
Oleh sa poddal, nechal sa strhnúť energiou okamihu. Jana bola krásna, s nákazlivým smiechom, a na chvíľu si Oleh dovolil zabudnúť na všetko ostatné. Točil ju dokola, jej smiech mu znel v ušiach a na tých pár minút sa cítil ako iný človek—niekto, kto neuteká pred minulosťou, ktorej nemôže čeliť.
Ale ako večer pokračoval, večierok sa začal upokojovať. Hudba stíchla, smiech sa utišil a jeden po druhom sa jeho priatelia stiahli do svojich izieb. Jana mu dala rýchly bozk na líce, než zmizla s rozlúčkovým gestom, nechávajúc Oleha samotného so svojimi myšlienkami a poslednými kvapkami piva.
Teraz, keď sedel v tichosti svojej izby, ťažoba reality sa začala vracať na jeho ramená. Vypil ďalší dúšok z fľaše, horká chuť mu pripomínala rozhodnutia, ktoré spravil. Jeho myšlienky sa vrátili do Žytomyru, mesta, kde vyrástol—miesta, ktoré sa zdalo byť tak ďaleko, v diaľke i v čase.
Oľhova rodina bola typická pre mnoho rodín na Ukrajine—pracovitá, súdržná a zápasiaca s tým, aby vyžila. Jeho otec zomrel, keď bol Oleh len chlapec, nechávajúc jeho matku, aby sama vychovávala jeho a jeho staršieho brata Dmytra. Dmytro bol vždy ten zlatý chlapec, ambiciózny a cieľavedomý. Odišiel z Ukrajiny, len čo mohol, vstúpil do elitných raketových síl ruskej armády. Bolo to rozhodnutie, ktoré jeho matku napĺňalo hrdosťou, ale aj obavami.
„Môžem tam zo seba niečo urobiť,“ povedal mu Dmytro pred rokmi, počas jednej z mála návštev domov. Sedeli na lavičke v mestskom parku, sledovali, ako slnko zapadá nad známym obzorom. „Rusko má príležitosti, ktoré Ukrajina nikdy nebude mať. Mal by si prísť so mnou.“
Oleh nad tým uvažoval, lákaný prísľubom lepšieho života, ale niečo ho zadržalo. Možno to bola jeho lojalita k matke, alebo pocit, že Ukrajina je miesto, kam patrí, aj keď mu toho veľa neponúkala. Zostal, dokončil školu na Žytomyrskom gymnáziu—skromnej inštitúcii s dobrými učiteľmi a ničím iným, čo by stálo za chválu.
Potom však prišiel rok 2014 a s ním vojna. Anexia Krymu, konflikt na Donbase—bolo to, akoby sa zem pod nimi všetkými posunula. Dmytro si zvolil svoju cestu, pridal sa na stranu Ruska, zatiaľ čo Oleh sa snažil vybudovať budúcnosť v krajine, ktorá sa rozpadala. Ich vzťah sa ochladil, ich rozhovory boli stručné a napäté, až nakoniec po roku 2022 prestali spolu hovoriť úplne.
Oleh si povzdychol, prešiel si rukou cez tmavé vlasy, teraz trochu vlhké od potu. Rozhodnutie zostať na Ukrajine sa stávalo čoraz ťažšie ospravedlniteľným. Práce bolo málo a stála hrozba povolania do vojny nad ním visela ako temný mrak. Bola to jeho matka, ktorá ho nakoniec prinútila odísť.
„Ty nie si vojak, Oleh,“ povedala jedného večera, jej hlas pevný napriek slzám v očiach. „Si môj syn a chcem, aby si žil. Choď. Odiď z tohto miesta, kým ťa nepohltí tiež.“
A tak, s ničím iným než kufrom a srdcom plným neistoty, prekročil hranicu a opustil život, ktorý poznal. Pred dvoma rokmi dorazil do Košíc, stratený a sám, ale odhodlaný niečo zo seba urobiť. Prvé dni boli ťažké—bojoval s jazykom, hľadal prácu a vyrovnával sa s vinou za to, že opustil svoju krajinu v jej najtemnejšej hodine. Ale postupne si našiel svoje miesto.
Jeho práca v miestnej továrni nebola nijak zvláštna, ale platila účty a udržiavala ho zaneprázdneného. Priatelia, ktorých si našiel v hosteli, boli záchranné lano, pripomienka toho, že nie je sám v svojich bojoch. A teraz, keď ho v Bratislave čakala nová príležitosť, Oleh cítil, že možno konečne našiel správnu cestu.
Dopil pivo a položil prázdnu fľašu na podlahu, jeho pohľad sa zatúlal k malému oknu s výhľadom na ulicu pod ním. Mesto teraz stíchlo, zvuky noci boli len občasné vzdialené auto alebo šepot nočného chodca. Zajtra opustí Košice, vezme ranný vlak do Bratislavy, kde mu kamarát našiel prácu.
Bratislava. Hlavné mesto, mesto prísľubov a príležitostí. Oleh o ňom počul veľa—o jeho pulzujúcom nočnom živote, historických uliciach a možnostiach, ktoré ponúka niekomu, kto je ochotný tvrdo pracovať. Bola to nová šanca, možnosť opustiť duchov minulosti a budovať nový život podľa svojich predstáv.
Keď sa postavil a natiahol, Oleh zazrel svoj odraz v malom zrkadle visiaceho na stene. Tvár, ktorá sa na neho dívala, vyzerala staršia, než by mala byť, poznačená vráskami od starostí a ľútosti. Ale v jeho hnedých očiach sa črtala aj iskra nádeje, záblesk budúcnosti, ktorú ešte musel uchopiť.
Pomalým krokom prešiel k posteli, pričom pod ním vŕzgali staré podlahové dosky, a zvalil sa na tenký matrac. Prikrývka bola drsná, nepríjemná na dotyk, ale bola mu povedomá, v určitom zmysle ho upokojovala. Ležiac na chrbte a hľadiac na strop, jeho myšlienky sa vrátili k jeho bratovi Dmytrovi.
Kde je teraz? Čo sa s ním stalo? Oleh počul fámy, šepot o pohyboch ruskej armády, ale nič konkrétne. Myšlienka na brata, kedysi tak blízkeho, teraz cudzinca na opačnej strane brutálneho konfliktu, bola takmer neznesiteľná.
Ale nemalo zmysel sa tým zaoberať. Minulosť bola preč a teraz záležalo len na budúcnosti. Zajtra nasadne na vlak do Bratislavy a nechá za sebou Košice a všetko, čo predstavovali. Začne odznova, s novými príležitosťami a výzvami. A možno, len možno, nájde spôsob, ako žiť život, o akom vždy sníval.
Keď ho nakoniec premohol spánok, Olehove posledné myšlienky patrili ceste pred ním, vlaku, ktorý ho vezme do nového začiatku. Ani netušil, že táto cesta bude jeho posledná, že osud má pre neho pripravené iné plány. Ale teraz, v tichu noci, všetko, na čom záležalo, bol prísľub zajtrajška.
