Pozeráš sa na pohár vína a vidíš ako z neho ubúda. Uvedomíš si, že to, čo piješ je relatívne, a keď spomienky na prežité chvíle prebehnú hlavou ako veterná smršť, je to tiež len relatívne, lebo po každej búrke sa vyjasní. Tak aký je v tom rozdiel?
Víno, ktoré vypiješ, sa do pohára nevráti. Ale spomienky a chvíle zo života po čase sa zablysknú a ako blesky pred riadnou búrkou pretnú oblohu - pravdupovediac nie som meteorológ a neviem koľkokrát do roka príde prietrž mračien.
Ale skôr na vážnu tému. Všetko je relatívne a minúty, ktoré práve prežívame a vychutnávame si naplno sa možno už nikdy nevrátia a ostanú len v spomienkach, ktoré časom prehrmia ako letná búrka ponad hrebene hôr.
Keď tak, mysliac si to my všetci, tak to asi nebude beh k cieľu, ktorý máme nielen v očiach, ale aj prehraný boj nado všetkým.
Aj keď existuje niečo, čo človek potrebuje k životu, tak je to „málo" a to si treba vážiť. Stáva sa, že pretne blesk oblohu a zaburáca dolinou hrom, a v kostiach ma zamrazí. Ale prestať hľadieť na cieľ a nespustiť z očí to, čo je predo mnou: „to vravím, že nie za každú cenu".
Pár slov k tomu, čo píšem: relatívny je fakt objem vína v pohári, pocit v každej ľudskej duši.
Po chvíli premýšľania konštatujem, že relatívne by mali byť aj myšlienky, a že šťastie, radosť a ciele, ktoré chceme dosiahnuť, nie sú relatívne, ale na dosah rúk.
Len sa treba odvážiť vykročiť po ceste, ktorou nás vedie motivácia a odhodlanie.
K tomuto krátkemu článku ma inšpiroval aj text jednej zo skladieb skupiny Živé Kvety - Relatívny svet.
