Priemerné nájomné v Británii vraj činí £815 (cca 1000 eur). Bez ohľadu na presné údaje, každý, kto v Británii žije, alebo žil, potvrdí, že bývanie je ohromná položka, dokonca aj vzhľadom na vysokú priemernú mzdu (cca 2500 eur). Život bežných smrteľníkov tam naozaj nie je ľahký (a kde vôbec je, však...). Okrem bývania je v UK veľmi drahá voda, keďže ide o ostrovný štát, a drahé sú aj potraviny.
Dlhé roky ťažila Veľká Británia z bohatstva kolónií. Mnoho vrstiev obyvateľstva si zvyklo na štandard, ktorý však v priebehu 20. storočia začal nútene upadať. Osamostatnenie kolónií, zrušenie otroctva, koniec prílevu bohatstva... Ostala len figúrka kráľovnej, ktorá síce nemá takmer žiadnu reálnu moc, ale Britom pripomína staré zlaté časy, ich hrdosť a dôstojnosť.
Bez ohľadu na zdroje však ostala zakorenená túžba po nadštandarde. Mnohé rodiny vítajú „lacnú pracovnú silu“ v podobe východoeurópskych au-pair, ktoré často v rodinách fungujú viac-menej ako slúžky a pestúnky, zatiaľ čo sa manželia všemožne snažia o zabezpečenie štandardu.
Pomaly sa dostávame k meritu veci. Materská dovolenka v UK činí 13 mesiacov, pričom mamičky dostanú riadne zaplatené 6 týždňov (90% platu pred materskou), a následne 33 týždňov po cca 140 libier (čo je žalostne málo v porovnaní so životnými nákladmi, ale tak to je asi skoro všade). V prípade tzv. single matiek je to iné, ale to je zas iná rozprávka. Tak vzniká niekoľko skupín rodičov, najmä matiek. Prvú, početnú skupinu, tvoria matky (niekedy otcovia), ktoré z finančných dôvodov odchádzajú od dieťaťa po 6-tich týždňoch, keďže sa im viac oplatí najať si au-pairku, alebo dať dieťa do jaslí a normálne zarábať. Druhú skupinu tvoria matky, ktoré zotrvajú pri deťoch aspoň 39 platených týždňov (cca 10 mesiacov), a potom z finančných dôvodov začnú opäť pracovať. Veľmi málo matiek alebo otcov zostáva pri dieťati aspoň povolených 13 mesiacov a takmer žiadny rodič nezostane dlhšie na úkor peňazí. Jednou vetou spomeniem zvyšné špecifické prípady, o ktorých nie je tento článok (ale kritickí komentátori si ISTE nájdu iné pádne zádrapky...).
Pritom sa stále viac zväčšuje skupina tých, ktorí napriek dostatočným finančným zdrojom dobrovoľne zverujú dieťa do rúk opatrovateliek v jasliach alebo au-pair slečien. Dôvod je jednoduchý: nemajú na decko nervy a trpezlivosť. Sú vychovávaní v instantnom svete, kde si radšej kúpia hotové jedlo namiesto toho, aby niečo prácne uvarili... A vieme, že dieťa za týždeň nevyrastie. Ani za tridsať.
Pre výchovu dieťaťa sú prvé tri roky absolútne najdôležitejšie. V tomto čase sa v dieťati buduje jeho identita, základy jeho osobnosti, pocit prijatia a základy pre budúcu vyrovnanú a silnú osobnosť. Najväčšiu úlohu tu zohráva práve starostlivosť matky, pozornosť otca a stabilné rodinné zázemie. Problém nastáva v momente, keď od ranného detstva dieťa vyrastá v izolácii od rodičov, pod dohľadom stále iných vychovávateľov, bezprizorne, bez výchovy a bez lásky. Výsledkom polátanej starostlivosti sú väčšinou emocionálni kripli, ľudia bez zmyslu pre identitu, duševne rozorvaní a kvôli nedostatku vzoru v rodičoch opäť neschopní viesť usporiadanú rodinu.
V 21. storočí sa začína naplno prejavovať nedokonalosť a kritická nefunkčnosť systému, ktorý v Británii nastolili už dávno. Emocionálni kripli, ktorí pred časom dospeli, sa snažia o budovanie vzťahov a rodín s ďalšími podobne postihnutými jedincami, no frustrácia sa len zväčšuje a na ďalších generáciách sa geometrickým radom znásobujú všetky nedostatky, za ktoré oni sami nemôžu. Britská mládež trpí kritickou stratou identity a zdá sa, že táto špirála nemá konca. Bez výchovy, bez základných morálnych princípov, bez hodnôt a bez zmyslu života.
Naproti tomu sa v Kráľovstve rozmáhajú komunity „tmavších“. Ľudia z blízkeho východu, najmä tí so silným moslimským podhubím, nemienia meniť svoje zásady výchovy či zaužívané spôsoby jednania s deťmi. A povedzme si úprimne, väčšina z nich na to má aj dosť prostriedkov. Žena nepracuje, stará sa o deti. Venuje im všetok čas, učí ich všetkému, čo pokladá za potrebné. Odmalička deťom vštepuje jednoznačný zmysel existencie (na tomto mieste sa však nebudem vyjadrovať k správnosti alebo nesprávnosti samotného zmyslu), dieťa vyrastá s vedomím, že je milované a chcené a otec všetkých riadi a chráni ako boss. V skratke, z týchto ľudí zväčša vyrastajú emocionálne silní jedinci, ktorí majú presnú predstavu o tom, aké je ich miesto a identita.
Emocionálne silní ľudia sú podľa dostupných psychologických výskumov všeobecne úspešnejší, šťastnejší, prieraznejší. A tak sa z Londýnu pomaly stáva Londonistan, vznikajú čisto moslimské školy a blízky východ valcuje blízky západ. Samozrejme, existuje mnoho ďalších viac alebo menej závažných faktorov, ale na tie v tomto článku nie je priestor.
Britská vláda si pravdepodobne začala uvedomovať, že stav, v akom sa nachádza pôvodné britské obyvateľstvo, začína byť neúnosný. Preto sme v posledných rokoch svedkami mnohých nariadení a usmernení, ktoré z pohľadu nestranného pozorovateľa zdanlivo (alebo reálne) zasahujú do jadra fungovania rodín. Deti sú rodičom odoberané už pri jemnom náznaku disfunkcie rodiny, pričom sa vláda často pomýli a podľa svedectiev mnohých, u detí vznikajú nenapraviteľné ujmy na duševnom zdraví. Alebo vláda nariadi povinnú internetovú cenzúru a snaží sa tak celému svetu dokázať: WE REALLY CARE! (Naozaj nám na tom záleží!) Avšak, je to všetko len úbohá náplasť na strom, ktorý už má dávno zhnité korene.
Tak, ako celý svet, aj Veľká Británia je hore nohami. Už to dávno nie je krajina gentlemanov, príjemných posedení pri čaji a jemných náznakov. Napokon, vyhrávajú tí, ktorí našli svoju identitu v bezprizornom svete.
