V spomínanom čase Rimania viedli vojny s okolitými osadamia mestskými štátikmi, pričom si v nich zväčša vystačilis jedinou légiou, čítajúcou tritisíc mužov. (Pre porovnanie s obdobímkonca republiky spomeniem, že počas občianskej vojny ich behalo po poliachItálie niekoľko desiatok, každá o počte šesťtisíc mužov).
Typom a hmotnosťou zbroje to bola ťažká pechota, uprednostňujúca odolnosťpred pohyblivosťou. Základnému zaobchádzaniu so zbraňou sa Rimania učili už v mladosti. No legionármi sa stali až po absolvovaní tvrdéhovýcviku. Popri zdokonalení používania svojej výzbroje sa naučili manévrovať vo veľkých útvaroch, získali výbornúfyzickú zdatnosť, psychickú odolnosť a zmysel pre absolútnu disciplínu. Podvedením schopného generála dosahovala ich bojová morálka nadštandardnú úroveň,potrebnú pre bitku v nepriaznivých podmienkach. Ak si boli bezvýhradneistí priazňou bohov, dokázali sa s nadprirodzenou odvahou postaviťmnohonásobne početnejšej armáde a zmasakrovať ju.
Konvenčné oblečenie legionára tvorili krátke nohavice a košeľa s krátkymirukávmi. Za silného dažda nosil veľký okrúhly pršiplášť z mastnej vlny,chrániaci mu všetko okrem hlavy prestrčenej cez otvor v strede. Či už pochodovalcez snehové záveje, pieskové duny, slizké močiare alebo kvetmi posiatu lúku,bol obutý v pevných sandáloch.
Železná prilba mu chránila hlavu, na prsiach mal pancier. Najpodstatnejšouzložkou jeho obrany bol veľký štít zo siedmich vrstiev tvrdého drevaobdĺžnikového tvaru. Bol mierne vypuklý, po okrajoch spevnený kožou a vojakho držal v ľavej ruke. Po nasiaknutí vodou značne zvýšil svoju hmotnosť,preto bol za pochodu chránený koženým puzdrom a za brodenia držaný nad hladinou.
Podľa stupňa osvojenia si vojnového umenia sa legionári delili na tri časti.
Najmladší vojaci a nováčikovia sa nazývali hastati a v počte tisícdvesto nastupovali v prvej línii sformovanído obdĺžnikov oddelených medzerami. Na prilbe mali pripevnené jedno pierkoa boli odhodlaní pohltiť energiu počiatočného náporu nepriateľa.
Ich základnou zbraňou pre boj zblízka bol krátky meč, ktorým skôr pichaliako sekali. Pre boj na stredne dlhú vzdialenosť používali ťažký vrhací oštep.Neskôr bol zlepšený tak, aby sa po dopadezlomila drevenná násada a nepriateľ ho nemohol hodiť späť.
Táto jednoduchá kombinácia dvoch zbraní bola jedným z hlavných faktorov,pre ktoré rímska légia dominovala na bojiskách staroveku. Bežný vojak tej doby boltotiž schopný zabíjať výhradne nepriateľa nachádzajúceho sa v tesnejblízkosti, alebo sa naopak špecializoval na boj na väčšiu vzdialenosť na úkorschopnosti prežiť boj zblízka, spoliehajúc sa najmä na svoju pohyblivosť.
Hastati zahajovali útok hodením najmenej dvochoštepov zo vzdialenosti šesťdesiat až osemdesiat metrov. Následne zarevalibojový pokrik a s tasenými mečmi bežali vpred rozbiť predné rady protivníkanespútanou silou svojich mladých životov. Ak narazili na silný odpor, prešli nadefenzívnu taktiku. Zomkli štíty k sebe a útočili na súpera spoza taktovytvorenej hradby.
Druhou časťou légie boli starší a skúsenejší vojaci, nazývali sa principovia. Mali rovnaké zbrane ako hastati, bojovali rovnakým štýloma bolo ich taktiež tisícdvesto. Nastupovali v obdĺžnikoch umiestnených zamedzerami v prvej línii a na prilbe mali pripevnené dve pierka.
Keď sa légia zrazila s nepriateľským šíkom, snažili sa hastati predovšetkým udržať svojupozíciu. Chránení hradbou štítov robili opatrné výpady mečom, uplatňujúc zásaduradšej nezomrieť ako zabiť troch. Čas totiž hral pre nich, pretože principovia ponad ich hlavy neprestajne zasypávalinepriateľa dažďom oštepov. Keď už prvá línia strácala silu, principovia sa chopili mečov a cezmedzery v prednej línii zaútočili s takou prudkosťou na nepriateľa,že ten ihneď poznal, prečo práve oni predstavujú hlavnú údernú silu rímskejlégie. Hastati mohli takticky ustúpiťdozadu, zreorganizovať rozrušené rady a vrhanými oštepmi ďalej oslabovať náporprotivníka.
Do tretej časti patrilo šesťsto starých, nespočetnými bitkami zakalenýchveteránov. Nazývali sa triariovia, tvorilijadro rímskej légie a na prilbe mali pripevnené tri pierka. V umeníako zabiť človeka a nedať sa pritom zabiť mohli s nimi súperiť ibanajlepší gladiátori. Ich morálke zväčša nebolo páru na celom bojiskua ani v najdivšej bitke nestrácali rozvahu. Ozbrojení stredne dlhoukopijou tvorili tretiu líniu. V prípade, že hastati a principovia prestávalibyť schopní zvládať situáciu, vrhli sa tam, kde bol boj najtuhší. Napokonprelomili nepriateľský šík, alebo skonali, do poslednej chvíle veriac, žesvojim životom pomohli k víťazstvu armáde senátu a ľudu mesta, ktoréim dalo život, meno a zmysel pre povinnosť.
