Je ťažké byť z rodiny, ktorá je potriesnená nedorozumením, potrhaním základných vzťahov a zatrpknutosťou voči Bohu - a chodiť do kostola. Pamätám si, že sme sa o to s mojou slobodnou matkou na Kalvárii pokúsili. Dusivý šepot svätuškárok, zatlačený vôňou kadidla kdesi nad kľačadlá, kde sa nachádzala moja päťročná hlavička syčal slová ako “pankchart” a “táto sa nehanbí do kostola chodiť”…
Boh je však láska a volanie ničím nepodmieného dobra je našťastie silnejšie ako všadeprítomná ľudská blbosť či krátkozraký odsudok. Keďže krst si nepamätám, mojím prvým oficiálnym stykom s cirkvou bola príprava na manželstvo. Oboch nás zaskočili dvaja kňazi, ktorí ani nemohli byť rozdielnejší. Jeden plný seba, poučiek a nadradenosti, druhý priateľ a predsa autorita, usmievavá tvár so zvláštnym výrazom dieťaťa, človek, ktorý načúva, nesúdi a predsa i šibalským úsmevom či gestom rúk pripomína, že vzťah s Bohom je vážna vec… Nie, nebolo jednoduché ísť na prvú spoveď, pretože veci beriem vážne. Pretože som potrebovala istotu, že je to zázrak, očistiť sa od ťažkých myšlienok či skutkov, prijať rozhrešenie a pocítiť čistotu. Bála som sa. Tak veľmi som sa bála, že to bude tak “akože”… Sedeli sme v kancelárii a Braňo pri tej spovedi “bol i nebol". Viedol ma ňou tak jemne a prirodzene, ako to dokáže len človek, ktorý má ten dar, že sa s Bohom v jeho prítomnosti cítite ako s blízkym priateľom. S otcom - ktorého som nikdy nemala - so spojencom, s ktorým sa nemusíte nikdy a ničoho báť.
Moja prvá spoveď bola zázrak. Keby nebola, nikdy by som necítila potrebu ísť na ďalšiu. Verím, že by si Boh našiel iný spôsob, ako pohladiť moju rozorvanú dušu, ale s Braňom to išlo tak prirodzene, až ste si povedali, že takto, presne takto vyzerá Boží človek.
Keď nám oznámili, že sobášiť nás bude tragikomické ego, boli sme nesvoji. Akoby niekto po čerstvo vytepovanom koberci chcel prejsť v zablatených bagančiach. Divné… Ale vzťah s matkou cirkvou bol čerstvý, tak sme nepolemizovali a rozhodli sa situáciu prijať.
Keď nás kostolník priviedol pred oltár, čakal nás tam Braňo so svojou neposlušnou ofinou, šibalským úsmevom a hoci bol od nás starší len o rok, vyžarovala z neho oslava a vážnosť nášho záväzku stará dvetisíc rokov. Presne tak, ako sme to cítili my. Slzy nám obom tiekli po tvári z príštiaceho zázraku. Vedel, že oddáva pár, ktorý spojil jeho šéf. Všetci sme to cítili a mali z toho tú jeho detskú, nevinnú radosť.
Hoci sme sa nevídali, každé moje rozhodnutie, ktoré sa týkalo cirkvi, som v duchu riešila s ním. Niekoľkokrát som mu telefonovala a vždy sa dozvedela, že sa rozdáva svojim tak, že ani nestíha prísť domov. Keď sa niekto z mojich priateľov sťažoval na svojho spovedníka alebo neznesiteľnú kázeň, vždy mi bolo ľúto, že Braňom neviem dokázať opak. Že cirkev sú aj ľudia zázrakov.
Dnes môj muž prišiel domov a priniesol noviny, na ktorých je pár písmen. Že Braňo náhle umrel vo veku 46 rokov. Ešte sa neviem tešiť, že je doma aj keď viem, že by som mala. Tá správa prišla ako blesk z jasného neba a ja si ešte nechcem pripustiť, že mu budem modlitbou posielať telegramy tak ďaleko. Nám dvom budeš strašne chýbať Braňo, ale kým budeme žiť, budeš tu s nami. Ty, zázrak našej lásky, ktorej si bol svedkom a Boh nad nami.
