Predstavte si, že prídete do obchodného centra. Prebieha tam súťaž. Letáky, farby, slogany. Kúpte tovar v určitej sume, príďte k hosteskám a ony vám oznámia vašu výhru či prehru. S prázdnymi rukami totiž neodídete. Máte v nich predsa nákup. Ľudia stoja v rade, postupujete, napätie sa zvyšuje. Tretí pred vami – nevyhrali ste nič. Druhý – vyhrali ste. Ten istý tón hlasu, ten istý výraz tváre. Iné slová. Aj keď som nezískala cenu, vyhrala som námet na článok. Vyznelo to veľmi jednoducho – hostesky platili za čas, nie za prístup. Aspoň tak to pre mňa ako návštevníka vyzeralo. Čerešnička na torte skysla.
Druhým príkladom by mohla byť naša pošta. Pred časom som chcela zistiť, či existuje doklad, ktorý potvrdzuje odoslanie tzv. obyčajnej zásielky. Dostala som podací hárok, vypísala desať adries, cez okienko posunula obálky, tlačivo. Tieto dva doporučene, jeden prvou triedou, ostatné obyčajne. Praktikantka pozrela na pracovníčku pošty, na mňa, na pracovníčku pošty a opäť na mňa. Jej pohľad zastal na mne a na chvíľu zavládlo ticho. Opäť som položila otázku, či existuje doklad, ktorý potvrdí odoslanie obyčajnej zásielky. Ticho. Ako? Čo? Iba doporučené. Neviem. Asi nie. Nemôžeme. Rozpačité odpovede, rozpačité pocity. Tlačivo som si mohla vziať na pamiatku domov. Nedostala som uspokojivú odpoveď. Napísala som teda mail na služby zákazníkom. Odpoveď bola rýchla, komplexná. Pochopila som, ďakujem. Čím ďalej, tým lepšie (služby).
Public relations ako vzťahy s verejnosťou. A nielen v centrálach, ale až priamo k ľuďom. Aby celkový dojem neutrpel, sú dôležité. Kto? No predsa koncovky, ktoré sú pomyseľn.. bodk.. za celým úsilím.
Katarína Šimková
