Nestalo sa mi totiž jeden raz, že by mi niekto, či už v škole alebo známy, ponúkol alobo niečo sľúbil a potom akože na to „zabudol“. Uvediem príklad: Minulý rok na letných prázdninách, keď som už niekde v kúte duše uvažoval o tom, že by som možno pokračoval v štúdiu v Anglicku, sme sa viezli v aute s majiteľmi domu, v ktorom teraz v podnájme bývame a hovorili nám o tom, že si nevedia predstaviť, ako môžem v Anglicku vydržať bez klavíra, keď som sa mu na Slovensku toľko venoval. Nakoniec sme sa dozvedeli, že majú doma nejaký malý klavír a nikto z ich rodiny na ňom nehrá, tak by nám ho mohli poskytnúť. Veľmi nás to v tej dobe potešilo, keďže si tu ako cedzinci klavír nemôžme dovoliť. Prešlo pár dní a povedali nám, že zajtra to bude. Ale na druhý deň už ako keby o tom nevedeli.Potom, keď sme sa ich na to tak nenápadne spýtali, zrazu ako keby na to zabudli. Samozrejme, že to je ich dobá vôľa, aby nám niečo dávali a nieje slušné niečo očakávať a žiadať, ale myslím si, že sľuby sú na to, aby sa plnili. A keď ich niekto neplánuje splniť, nech radšej ani nič neslubuje a budú šťastné obidve strany a nikto nebude zbytočne sklamaný. A to nieje po prvý krát, čo mi angličania niečo nasľubovali a nesplnili. Pred zhruba dvoma mesiacmi som docestoval do Anglicka so strašným strachom, že tu nikoho nepoznám a že budem strašne osamelý. Ale keď som začal chodiť do miestnej školy ako učitelia, tak aj všetci v triede si ma začali celkom všímať a celkom sa mi venovali. Celkom ma to prekvapilo, ale zároveň aj potešilo. Ale po krátkej dobe som zistil, že angličania to majú jednoducho v povahe, že sa o každého zaujímajú a sú aj celkom družní. Bohužiaľ takéto „kamarátstva“ neprinášajú nič iné ako klebety! Všetci všetko o každom vedia, kto, kde, s kým...Tu je naozaj ťažké nájsť niekoho, o ktorom vieme, že neroznáša klebety a nieje falošný.
