Budem stáť na rohu ulice. Na hlave budem mať červenú baretku a v ruke umelohmotný téglik s kávou z automatu. Bez cukru. Pozorovať ľudí, ktorý sa tvária, že vedia kam idú, čo majú zaplatiť a čo budú robiť zajtra. Zareagujem aj na Svetlanu, ale pre diskrétnosť situácie ma oslovte slečna. Bez slova Vám podám obálku a odídem. Čo s ňou urobíte, to je vec vaša. Papier sa dá recyklovať a môj príbeh si k Vám cestu nájde sám. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Prišla som skoro ráno. Hodiny v čakárni ukazovali niečo po ôsmej. Spolu nás tam bolo zo dvadsať. Vytiahla som si číslo 16. Nenávidím to číslo. Prečo? Z princípu. Sadla som si medzi zlomenú nohu a ruku v dlahe. Tvárili sa, akoby ich to naozaj bolelo. Ja som sa netvárila nijak.
Spoznali sme sa ešte v detstve. Na malom ihrisku pod oknami paneláku sme hrávali futbal. Teda ja som hrával. Ona sedela v modrých teplákcoh ,v prachu pri kameni, ktorý bol pravou žrďou bránky a nanukovou paličkou rozrýpavala udupanú hlinu z hracej plochy pred sebou. Prstom pučila mravce a žmúrila do slnka. Nikdy sa letiacich lôpt nebála, čím si zaslúžila robiť nám rozhodcu. Pravidlám hry nikdy nerozumela a nerozumie im dodnes.
