Pre tých, ktorí nevedia, tá krajina je Veľká Británia. A kapitalizmus tam ešte neskrachoval úplne, lebo ľudia majú stále čo jesť, i keď regály sú poloprázdne (vďaka Brexitu). Ale skrachoval do tej miery, že mnohí vo Veľkej Británii (ďalej VB), si nebudú môcť túto zimu zakúriť, lebo si to nebudú môcť dovoliť - alebo aspoň to tvrdia britské médiá. Keď sa veľká časť národa nemôže cez zimu zohriať, je len prirodzené považovať ekonomický systém, ktorý ich k tomu doviedol, za viac-menej skrachovaný.
V prvom rade potrebujem ujasniť o čom tento článok je. Tento článok je hlavne o ekonomickej teórii ktorá vychádza z hlbokých filozofických princípov a len druhotne o tom čo sa na Slovensku nazýva „ekonomika“ čo je konkrétna realizácia ekonomickej teórie v praxi alebo živote. Čiže rozoberám ekonomickú teóriu kapitalizmu a ako špecifické kapitalistické teórie boli prakticky aplikované vo VB a následky týchto aplikácií.
Tento článok je voľné pokračovanie predošlého článku, v ktorom som tvrdil, že kapitalizmus už vlastne skrachoval globálne, pretože zničil biosféru, v ktorej kapitalizmus a všetko živé existuje. To stále platí, ale bude trvať ďalších 50 až 100 rokov, kým krach dôjde do svojho logického a fyzického konca, doslovného zrútenia kapitalistickej ekonomiky a pravdepodobne aj ľudskej civilizácie.
V tomto článku hovorím o krachu špecifického kapitalizmu v špecifickej krajine v rámci globálneho kapitalistického krachu. Niečo, ako jeden otras zeme v rámci veľkého zemetrasenia. A tá špecifická krajina, Veľká Británia, je kolíska kapitalizmu od teórie po prax. Teoretici boli mnohí, ale najvýznamnejší sú Adam Smith, najznámejší svojou „neviditeľnou rukou trhu“ ktorá zázračne a spravodlivo delí každému podľa zásluh (heslo ktoré neskôr prebrali komunisti, to je, každému podľa zásluh), a tiež považovaný za otca klasického „liberálneho“ kapitalizmu. Friedrich Engels a Karl Marx ako najdôležitejší kritici kapitalizmu. Stále aj po 150 rokoch, i keď obidvaja majú na východe (vrátane Slovenska) zlú reputáciu. A pravdepodobne najdôležitejší zo všetkých je John Maynard Keynes, intelektuálny otec ekonomickej štandardnej teórie a modelu kapitalizmu.
Kapitalizmus má dnes dve hlavné teórie, ktoré popisujú, ako kapitalizmus pracuje a ako by mal pracovať. Obidve teórie sa začínajú zo základného princípu - že kapitalizmus je jediný ekonomický systém, ktorý môže pracovať pre väčšinu obyvateľov v krajine alebo na zemeguli. Nie je ideálny, má svoje seriózne problémy, ale tie problémy sú riešiteľné a čím lepšie rozumieme, ako kapitalizmus funguje, tým lepšie budeme môcť tieto problémy riešiť. Toto je základný axióm ekonomickej teórie kapitalizmu.
Krízy kapitalizmu a ich riešenie - Keynesova teória
Prvá fundamentálna moderná teória kapitalizmu a jeho problémov je od už spomínaného Keynesa, datuje sa do prvej polovice 20. storočia, keď bol Keynes profesorom ekonómie na cambridžskej univerzite. Keynes pracoval v dobe Veľkej depresie a považoval ekonomické krízy za hlavný problém kapitalizmu, ktorý potreboval riešenie.
Ekonomický rast je základný princíp kapitalistickej ekonómie a je prirodzený, pretože ľudia chcú vždy viac materiálnych a nemateriálnych vecí, produktov a servisov, ktoré ekonomika dodáva. Ako rastie dopyt, tak rastie ponuka, a často ponuka rastie omnoho rýchlejšie. Niekedy ekonomika prestane pre rôzne príčiny rásť a môže sa aj zmenšiť, toto sa nazýva ekonomická kríza. Predísť ekonomickým krízam je veľmi komplikované a pravdepodobne nemožné, pretože ľudské myslenie spôsobuje krízy a ľudia sú takí, akí sú. Ale krízy sa môžu riešiť a riešenie ekonomických kríz spočíva v tom, aby si štát požičal peniaze a investoval ich do ekonomiky, alebo prinajhoršom ich rozdal vo forme podpory ľudom, ktorí to potrebujú. Prísun veľkého množstva peňazí do ekonomiky týmto spôsobom znova naštartuje ekonomický rast podľa Keynesa. Ja túto teóriu nazývam sociálnou alebo kolektívnou ekonómiou, lebo tvrdí, že štát, národ a ekonomika sú závislé jedna na druhom a dokopy zodpovedné za ekonomické výsledky.
Keynesov ekonomický model platil desaťročia a nahradil klasickú liberálnu teóriu ekonómie založenú na chamtivosti (kapitalistická ekonomika funguje pretože všetci chcú zbohatnúť čo najrýchlejšie a to vytvára ekonomický rast). Ale v sedemdesiatych rokoch (1970 - 1979) vznikla nová ekonomická situácia, ktorú Keynesova teória nevedela vysvetliť.
Čo sa stalo v sedemdesiatych rokoch? Prišiel ekonomický šok, ktorý sa začal na Blízkom východe vojnami arabských krajín proti Izraelu - toto boli vyložene politické problémy, ktoré mali obrovský ekonomický efekt. Keď USA a západné krajiny podporovali Izrael, arabské krajiny produkujúce ropu zastavili vývoz ropy na západ. To sa stalo presne v tom čase, keď produkcia ropy v USA, ktoré bývali najväčší producenti ropy, dosiahla vrchol a začala potom rapídne klesať. Cena ropy išla vo svete stratosféricky hore a so zvýšením cien ropy išlo hore aj všetko ostatné (podobne ako to je teraz), lebo celá ekonomika závisí na rope.
Ale to boli ešte staré dobré časy, keď mali zamestnanci silné únie a tie únie bojovali za svojich členov. Pretože inflácia bola vysoká (kvôli cene ropy), často vyššia než 10 - 15 percent, únie bojovali najmä za zvýšenie platov, a často úspešne. Zvyšovanie platov zvýšilo infláciu, oficiálne sa to nazýva „mzdová a cenová špirála“, platy sa snažia dobehnúť ceny. Takže bola vysoká inflácia, ale ekonomika nerástla, naopak, stagnovala. Toto bola nová ekonomická situácia. Keynesova teória predpovedala, že inflácia je spojená s vysokým ekonomickým rastom, nie so stagnáciou.
V roku 1972 boli pri moci britskí konzervatívci. Keďže ekonomika vo VB bola slabá, tak sa rozhodli, že budú nasledovať Keynesa, požičajú si peniaze, vrazia ich do ekonomiky a za 2 roky, dúfali, že ekonomika bude fičať a oni budú znovu zvolení. Nestalo sa, ekonomika nefičala, ale inflácia áno. Pretože inflácia sa zvýšila, britská libra šla rapídne dolu, na najnižšiu hodnotu v histórii. Prišli voľby a vyhrala Robotnícka strana (Labor Party) - pretože keď je zlá ekonomická situácia, opozícia obyčajne vyhrá.
A ako to v histórii býva, pravičiari - akokoľvek sa nazývajú (konzervatívci, republikáni, nacionalisti) - zruinujú ekonomiku a ľavičiari musia prísť k moci a opravovať to vo svojich obmedzených podmienkach, ako sa dá. Aj v tomto prípade prišla k moci Robotnícka strana, pretože ekonomická situácia bola kritická. Robotnícka strana požiadala v roku 1976 IMF (Medzinárodný menový fond) o finančnú podporu pre jednoduchú príčinu - lebo vláda sa bála, že nebude môcť splácať svoje dlhy zo štátnych príjmov, vrátane penzií a platov. To bolo prvý raz v histórii, že rozvinutá ekonomika si žiadala pôžičku od IMF, a to bol hlboký šok pre britského voliča.
Takto skrachovala Keynesova kapitalistická ekonomika v jeho rodnej krajine, aspoň intelektuálne. Nechcem tým povedať že Keynesova ekonómia bola odvrhnutá alebo že upadla do zabudnutia, len že upadla ako jediná a hlavná moderná teória kapitalizmu. Keynesova ekonómia stále žije a dnes znova rapídne stúpa na popularite, ako sa vždy stane keď sa krajiny dostanú do ekonomickej krízy, ktorá je dnes znovu na obzore.
Neoliberalizmus – oprášený kapitalizmus 18-teho storočia
Konzervatívci po zruinovaní britskej ekonomiky medzi 1972 a 1976 pochopili, že potrebujú inú ekonomickú filozofiu, aby vyhrali budúce voľby. A najlepšie to pochopila pani Thatcherová, ktorá vyšla odnikiaľ a mala riešenie na všetko. Všimla si, že v ekonómii sa začala zdvíhať z mŕtvych staronová makroekonomická teória oprášená v niekoľkých verziách, ktoré neboli veľmi odlišné od seba a boli prezentované ako opak Keynesovej teórie. V skutočnosti to neboli nové ekonomické teórie, ale len obnovené klasické „liberálne“ teórie ekonómie s extra prvkami, preto sa začali nazývať “neoliberálne” teórie v kocke. Všetky boli ako ušité na mieru pre to, v čo pani Thatcherová verila - že jedinci sú hlavní producenti v kapitalistickej ekonomike a že štát by mal obmedziť svoju intervenciu v ekonomike na minimum a nie si požičiavať peniaze a investovať ich do ekonomiky počas krízy, a všetku aktivitu treba podľa nej prenechať kapitalistickému trhu, lebo trh je najmúdrejší.
Neoliberálna ekonomická teória existovala už desaťročia predtým, ale nové odvetvia vznikli z časti ako reakcia na ekonomický šok 70. rokov. Jedna populárna vetva bola Rakúska škola alebo neskôr zvaná Chicago škola, ktorú reprezentoval Rakúšan Friedrich Hayek (ktorý neskôr pôsobil na Univerzite v Chicagu) a potom Milton Friedman. Ďalšia vetva bola takzvaná „ekonomika strany ponuky“ a boli aj ďalšie, menej dôležité. Všetky tieto teórie boli len obmeny s nejakými novšími technickými prvkami na klasickú liberálnu teóriu Adama Smith z 18. storočia. Všetky veria, že kapitál potrebuje byť čo „najslobodnejší“, odtiaľ meno „neoliberálna ekonómia“, zatiaľ čo všetci ostatní účastníci v ekonomike potrebujú byť čo najmenej slobodní - toto už nevraveli priamo, ale to vyplýva prirodzene z ich teórie. Robotníci by nemali mať povolené sa organizovať, štát by nemal regulovať ekonomiku, konzumenti by nemali mať povolené sa sťažovať alebo reklamovať produkty a servisy, ktoré sú nefunkčné, to všetko ide proti myšlienke slobodného podnikania.
Toto bola radikálna sociálna myšlienka v 70. rokoch. Ekonómia pod rúškom vedy (lebo ekonómia sa vtedy a dnes považuje za vedu) začala popresadzovať reakčnú sociálnu politiku. A to bol len začiatok, dnes je neoliberalizmus viac politická ako ekonomická filozofia a tvrdí, že „sloboda“ platí aj v ekonomike - to znamená minimálna regulácia kapitálu a biznisu štátom.
Štát by nemal vlastniť nič, všetko by mal odpredať kapitalistom. „Kapitalizmus vo svojej nekonečnej múdrosti všetko vyrieši a vyrieši to optimálne, každý získa ekonomicky“, to je krédo neoliberalizmu, opierajúce sa o tú neviditeľnú ruka Adama Smitha, ktorá existuje už vyše 200 rokov.
Nie som nositeľ Nobelovej ceny ako Hayek a Friedman, ale sedliacky rozum mi povie, že ich filozofia ekonómie je nelogická a katastrofická vo svojich konzekvenciách, a na to je evidencia.
Začnime nie celým kapitalizmom - ale len jednou kapitalistickou firmou, aby sme porozumeli, ako kapitalizmus funguje. To je jedno, čo tá firma vyrába alebo predáva, či sú to zemiaky alebo jadrové elektrárne. Každá jedna firma na tomto svete chce len jednu vec - čo najväčší zisk. To je dôvod, prečo firmy existujú, ich „riason d'être“. Čo je najväčšia zábrana vyššieho zisku? Skoro vždy to je konkurencia. Čiže - keby naša (zemiaková alebo jadrová) firma našla cestu, ako sa zbaviť konkurencie, mohla by zvýšiť ceny a tým aj zisk. A to je to, o čo sa všetky kapitalistické firmy snažia - zbaviť sa konkurencie. Často sa im to podarí a vznikne alebo monopol (jedna firma ovláda celý trh, napr. De Beers má monopol na diamanty vo väčšine sveta) alebo oligopol (pár firiem ovláda trh, napr. OPEC je oligopol). Monopoly a oligopoly sú prirodzené výsledky kapitalizmu. Nemusím hovoriť, že toto je to najhoršie, čo sa môže ekonomicky stať pre kapitalistického konzumenta. My vieme, ako monopolná ekonomika vyzerá, lebo existovala v štátoch sovietskeho bloku (samozrejme s tým rozdielom, že štát bol ten „monopolný kapitalista“), ceny sú vysoké, ponuka je minimálna, často žiadna, sťažovať sa môže zákazník na lampárni, ako sa vravievalo.
Tendencia kapitalizmu na konsolidovanie firiem do monopolov je prirodzená. A tak isto je prirodzené, že jediný, kto to môže zastaviť, je štát a niekedy ani len štát, ale nadštátna organizácia (Google, Facebook, Microsoft atď. sú regulované Európskou úniou, lebo jednotlivé európske krajiny nie sú dosť silné). Preto je štátna regulácia nevyhnutná - a je to to jediné, čo drží kapitalizmus pred samovraždou. Tento základný axióm logicky pochováva neoliberálny ekonomický model ako životaschopný.
Ale toto je len prvý, i keď základný argument proti neoliberalizmu. Ešte spomeniem hlavný filozofický alebo konceptuálny argument, ktorý dosiaľ každému na tejto planéte ušiel.
Kapitalizmus nie je liberálny ani neliberálny
Liberalizmus je politický koncept a znamená individuálnu politickú slobodu jedinca alebo občana v štáte. Vo všeobecnosti platí, že čím liberálnejšia spoločnosť, tým lepšie pre občanov - lebo sú politicky slobodnejší. Takže „liberalizmus“ je v politickej sfére vysoko pozitívny prvok.
Ale v kapitalistickej ekonomike to je naopak, pretože ekonomika je sociálna, spoločenská, kolektívna, kde každý závisí na každom každý deň. Ekonomická „sloboda“ je síce základný predpoklad kapitalizmu, ale ďalej, v reťazi takýchto závislostí je nezmyselná, nemôže existovať. Inými slovami „liberalizmus“ v kapitalistickej ekonomike je ako ryba na suchu. Najväčší svetoví filozofi, ekonómovia a sociálni vedci toto stále nepochopili a preto pletú politickú slobodu s ekonomickými vzťahmi v kapitalizme. „Liberalizmus“ alebo „neoliberalizmus“ jednoducho nepasujú do kapitalistickej ekonomiky.
Jednoduchý príklad o „ekonomickej slobode“: Brexitisti tvrdili, že treba „liberalizovať“ ekonomiku. Po opustením európskeho trhu (čo je iný od Európskej únie) toto dosiahli, európske ekonomické zákony, nariadenia a predpisy už neplatia vo VB. Výsledok? Katastrofálny úpadok britskej ekonomiky, a predpovede na ďalší úpadok v budúcich rokoch. Predpovede boli opačné, britská ekonomika sa mala vzniesť ako orol nad Himalájami po tom, ako bola „oslobodená“ od európskych zákonov. Slobodná ekonomika ktorá krachuje, je lepší dôkaz proti nezmyselnej myšlienke o „liberálnej ekonomike“?
A veru je. Najlepší praktický dôkaz že neoliberálna teória vo všetkých svojich mutáciách zlyhala v skutočnom ekonomickom živote napriek niekoľkým Nobelovým cenám je, že ak sa pozrieme na hlavné predpovedné indikátory tejto teórie - že ekonomický rast bude vyšší a že všetci sa budú mať materiálne lepšie, teda budú lepšie zarábať, stal sa opak.
Priemerný ekonomický rast medzi rokmi 1949 a 1979 vo VB bol 3,07% podľa mojich manuálnych kalkulácii. Priemerný ekonomický rast medzi 1980 a 2019 vo VB - vynechal som Covid roky - bol len 1,975%. Inými slovami - ekonomický rast za Keynesovho modelu ekonomiky bol o viac než 50% vyšší, než za neoliberálneho modelu - a hovoríme o desiatkach rokov, nie o roku alebo päťročnici. To je obrovský rozdiel. Lenže to je len polovica problému, druhý, ešte väčší problém je, že rozdeľovanie zisku tohto podpriemerného ekonomického rastu bolo pre veľkú väčšinu obyvateľov ešte horšie než sám ekonomicky rast.
Štatistiky nám hovoria, že distribúcia príjmu počas neoliberálneho obdobia (od 1980 dodnes) bola taká, kde väčšina išla najbohatším ľudom a omrvinky zvyšku pracujúceho národa. Špecificky 90% obyvateľstva videlo minimálny rast príjmu za posledných 40 rokov, zatiaľ čo najvyššie 1% (podľa príjmu) si zvýšilo svoj príjem niekoľkokrát a najvyššie 0.1% si zvýšilo svoj príjem omnoho viac, než 10 krát.
Vráťme sa naspäť do politiky Veľkej Británie. Neoliberálna ekonomika začala pani Thatcherovou a jej konzervatívcami v roku 1979 a pokračuje dodnes. Medzitým bola adoptovaná aj Britskou robotníckou stranou, keď bol Tony Blair pri moci 12 rokov (lebo neexistovala alternatíva).
Konečne po vyše 40 rokoch neúspechu sú indikácie, že časy neoliberalizmu prichádzajú ku koncu vo VB, aspoň v tom zmysle že neoliberalizmus už nik nevidí ako ekonomické spasenie, skôr naopak. Labutia pieseň čistej, neriedenej neoliberálnej ekonómie pravdepodobne bola pred 4 mesiacmi, keď pani Trussová vyhrala predsedníctvo Konzervatívnej strany a tým sa stala aj ministerskou predsedkyňou po tom, ako Boris doklaunoval.
Keď zlyhá kapitalistická ekonomika eventuálne zlyhá aj celá krajina
Pani Trussová plánovala obnoviť alebo zregenerovať kriticky chorú britskú ekonomiku na základe zníženia daní najbohatším ľudom a veľkým firmám v krajine, odstránenia obmedzení na bonusy pre bankárov, odstránenia veľkej časti regulácií pre biznisy - ako je ochrana konzumentov, zamestnancov, prírody, odstránenia všetkých európskych komerčných a ochranných zákonov, a ďalšieho zníženia servisov ktoré ponúka britský štát svojim obyvateľom. Proste rýdzi neoliberalizmus. A navyše si išla požičať 150 miliárd libier na zníženie ceny plynu miliónom chudobnejších Britov, aby nezamrzli cez zimu - čo bola jediná dobrá vec v celom pláne. Táto fraška dostala meno „Trussonomics“ („Truss“ plus ec“onomics“), alebo po Slovensky „krach liberálneho kapitalizmu“.
Keď bol tento ekonomický plán predstavený v parlamente, finančné trhy okamžite začali kolabovať v Londýne. Okrem iného libra spadla na nižšiu hodnotu voči doláru v histórii a hypotéky išli pre desiatky miliónov Britov podstatne hore. Bankári, ktorí historicky najviac ťažia z neoliberalizmu, sa vzbúrili, lebo už aj oni pochopili, že neoliberalizmus došiel do konca a už nemá čo ponúknuť ekonomicky. Nečudo, pani Trussová vydržala ako ministerská predsedníčka len 44 dní, zďaleka najmenej zo všetkých ministerských predsedov v mnoho storočnej histórii krajiny.
Následne prišla nová vláda pod vedením bývalého bankára Rishiho Sunaka. Pán Sunak, samozrejme, nejde vymeniť neoliberálny ekonomický model, na ktorom je postavená britská ekonomika 40 rokov, lebo keby to aj chcel urobiť, nemá ho za čo vymeniť. Mohol by sa síce vrátiť ku starému dobrému Keynesovmu modelu (podstatne lepšiemu než neoliberalizmus), ktorý mnoho krajín stále používa, ale to by znamenalo zavrhnúť predošlých 40 rokov konzervatívnej ortodoxie - vrátane matky modernej konzervatívnej strany pani Thatcherovej, ktorá neoliberalizmus urobila viac-menej oficiálnou filozofiou konzervatívnej strany. A to je politicky nemožné, aspoň nie dnes. Takže VB sa ide ďalej potácať ako bežný britský ožran po hrboľatej ceste kapitalistického neoliberalizmu, trochu zmierneného a dúfať, že niekto príde v budúcnosti s nejakou novou myšlienkou a - ešte dôležitejšie - že krajina sa tej budúcnosti dožije
História kapitalizmu v kolíske kapitalizmu nám ukazuje, že dve hlavné moderné ekonomické teórie kapitalizmu, ktoré krajina skúsila za posledných 100 rokov, viedli ku finančným krachom. Kríza britskej libry v roku 1976 viedla krajinu k odvrhnutiu Keynesovej ekonómie a ku príjmu neoliberálnej ekonomiky. Táto ekonomika krachuje 40 rokov a v roku 2022 aj doslova skrachovala finančné trhy v Londýne, keď bola oprášená extrémnejšia verzia uvedená novou vládou ako nový ekonomický smer. Ak kapitalizmus skrachoval vo svojej kolíske, akú šancu má že bude úspešnejší inde?
Nič neilustruje lepšie, ako kapitalizmus vo VB dobačoval, ako predpoveď jedného britského ekonomického ústavu, že Slovinsko (nie Slovensko) v roku 2024 predbehne VB v životnej úrovni podľa OSN merítok.
Ale Slovinsko - a tak isto všetky ostatné východoeurópske krajiny (vrátane Slovenska) - ktoré žijú z neoliberalizmu odvtedy, ako opustili sovietsky blok, si potrebujú uvedomiť, že história VB je varovanie pre všetkých, ktorí sú na podobnej ekonomickej trajektórii. Neoliberalizmus môže fungovať pár rokov - obzvlášť pre nové kapitalistické ekonomiky ako vo východnej Európe - so svojimi nízkymi platmi, nízkymi daňami a minimálnymi štátnymi reguláciami. Ale eventuálne vedie k ekonomickej stagnácii a hlbokým triednym rozporom, ktoré nakoniec rozvrátia celú spoločnosť aj sociálne, nielen ekonomicky.
A toto sa stalo vo VB. To nie je len to, že krajina má mizernú ekonomickú prítomnosť a budúcnosť. Dôležitejšie je, že VB sa ako krajina už začína rozpadávať sociálne a politicky, pretože fundamentálny základ, ktorý drží krajinu pokope - jej ekonomika, pomaly zlyháva. Brexit bol reakcia na zlyhávajúcu neoliberálnu ekonomiku od roku 1979, ale najmä 2008, reakciou na Brexit bude rozpad VB.
Moja predpoveď je, že do 20 rokov Veľká Británia nebude existovať, budú 3 nezávisle krajiny Anglicko, Škótsko, Wales. A Severné Írsko sa stane nejakou formou asociácie častou Írska. A to všetko vďaka 40+ rokom neoliberálneho kapitalizmu
