„Sú nebezpečné a prenášajú choroby,“hovoril a ďalej vyhadzoval suché odrobinky do výšky. Mal ich plné papierovévrecko. Celý týždeň odkladal všetko pečivo, ktoré zvýšilo z raňajok a z večere.V piatok ráno ho starostlivo polámal na malé kúsky a nasypal do vrecúška.„Nechápem prečo to stále robíš,“ zaťukal si Maco na čelo. „To je pre holuby,“odvrkol Dodo a pevnejšie stisol vrecko v rukách. Kráčali k autobusovejzastávke. Jeden i druhý brat. Maco vážne a rýchlo, Dodo veselo a bezstarostneposkakoval. „No toto, minulý týždeň prišiel taký istý. Modrý. Maco, myslíš, žetu na nás čakal?“ zvýskol, keď zbadal autobus. Maco len prevrátil očami a užsa viezli do mesta. Dodo mal nos nalepený na skle a robil všelijakégrimasy. Ľudia sa otáčali. Neboli pohoršení, ani sa nedivili. Boli na Dodazvyknutí.
Čakávala som ich na dohodnutommieste. Posledná lavička v rade, v parku na námestí. Uviazali sme na ňus Dodom žltú stuhu a do operadla vyryli svoje mená. „Odteraz je lennaša,“ vyhlásil vtedy a spokojne sa usadil. Bolo ich vidieť už z diaľky,keď prichádzali. Macovu šiltovku ako sapredierala pomedzi ľudí a v tesnom závese za ňou poskakovala kučeraváhlava. Maco a Dodo. Neprehliadnuteľná dvojica. „Za dve hodiny som späť, láska,ako vždy,“ povedal a pobozkal ma. „Poslúchaj ju!“ prikázal ešte Dodovi a odišiel.„Veď ja vždy poslúcham,“ zakričal Dodo za ním. Maco už nepočúval. Mal hlavuplnú starostí. Najprv zájsť po Dodove lieky, do banky po peniaze, ktoré poslaliz Anglicka rodičia, na sociálku podpísať nejaké papiere. Veľa starostí.
Dodík nemal žiadne. Od narodeniaho nič netrápilo. Aspoň nám sa nezdal žiaden z jeho problémov podstatný.Jemu sa rúcal svet, keď nedostal ráno kakao do hrnčeka s modrým pásikom,keď rodičia nezavolali z Anglicka presne o ôsmej večer, keď zmenilirozprávku vo Večerníčku, keď pri ňom nebol Maco, keď zaspával. Potrpel si nasvoje malé rituály. Ako každé dieťa zakliate do tela dospeláka.
Zaľúbila som sa do neho na prvýpohľad. Sedel na lavičke a trpezlivo dozeral na Doda, kým kŕmil holuby.Obzerala som sa za ním a opätok sa mi zasekol do dlažby. Spadla som.Holuby sa rozpŕchli a na mňa dopadli odrobinky. Dodo bol okamžite pri mne.Chcel mi pomôcť, no bol ešte nemotornejší ako ja. Pribehol Maco. Pomohol mivstať, odviedol ma k lavičke a krvavé koleno mi zaviazal mäkkoubielou vreckovkou. Látkovou. Kým som sa spamätala zo šoku, chlapci boli preč. Zmizliv dave.
Sedel na lavičke a netrpezlivopozeral na hodinky. Dodo behal po námestí spolu s malými deťmi a naháňalvyplašené holuby. Smial sa na celé kolo. Všimol si ma a keď bežal okolodal mi na líce uslintanú pusu. Bol červený a zadýchaný. Možno od toľkéhobehu. „Ďakujem za vreckovku,“ prisadla som si k Macovi. „Nie je za čo.“ „Aksi musíš niečo vybaviť, dám na neho pozor,“ ponúkla som sa. Prekvapenejšípohľad som v živote nevidela. „Ďakujem. Máš to u mňa,“ vyskočil a odsamej radosti ma pobozkal na líce. Bez slín. Bola som červená a zadýchaná,hoci som nebežala. Dodo ešte chvíľu naháňal holuby. Potom si prisadol ku mne. „Siveľmi pekná. Máš krásne vlasy a máš aj krásnu sukňu. Je ako kvetinovázáhrada,“ zasypával ma Dodík komplimentmi. „Máš rád zmrzlinu?“ spýtala som sa. „Nie,lebo je studená,“ zamračil sa, „ale mám rád cukrovú vatu.“ Kúpili sme si cukrovúvatu. Takú veľkú, že nás cez ňu nebolo vidieť a ružovú. Natáčali sme si juna prsty a pomaly rozpúšťali na jazyku.
Maco sa vrátil. Usmieval sa. „Myslím,že ti ešte ostali odrobinky pre holuby,“ diplomaticky vyhnal Doda. Podal musvoju nedojedenú vatu a odbehol preč. Sedeli sme na lavičke s prepletenýmilepkavými prstami. Sledovali sme Doda. Obloha za ním už bola ružová, slnkozapadalo, aj on vrhal ružové tiene, holuby mali ružové pierka a bozky boliružové. Akoby všetci ochutnali cukrovú vatu.
Zaľúbila som sa do nich na prvýpohľad. Skutočne som ľúbila len Maca, no Dodo bol jeho neoddeliteľnou súčasťou.Každý deň. Zvykol si na mňa a ja som si zvykla na neho. Naučila som sa, čomá rád. Už nikdy som mu neponúkla zmrzlinu, nenaliala kakao do bodkovanej šálkya neprepla Večerníček. Čakala som kým ho Maco uloží večer spať. Každý deň.
O ôsmej zavolali rodičia z Anglicka.Dodo vykrikoval do telefónu a nahlas sa smial. Maco sklamane zložilslúchadlo. Neusmial sa. Na dobrú noc som dostala len slintavú pusu od Doda.Silno ma objal, až mi vyrazil dych. O týždeň som ich odprevadila naletisko. Rodičia našli pre Doda skvelú školu so špeciálnym prístupom, kde munebude nič chýbať. Nechcú, aby mal Maco pokazený celý život tým, že sa budestarať o postihnutého brata. „Ale mne to nevadí. Robím to rád. Mám ho rád!“počula som ešte ako kričí do telefónu, predtým ako treskol slúchadlom.
Dodo sa teší. Poskakuje poletiskovej hale ako veľký zvedavý bernardín. „Tato, povedal, že tam je veľaveľa holubov a veľa námestí,“ vysvetľoval mi. Silno som ho objala a postrapatilasom mu kučeravé vlasy. Na líce som dostala mokrý bozk.
Sedela som na lavičke a sledovalaho. Stál uprostred námestia a kŕmil holuby. Tvorili okolo neho hlučnéskupinky a zobkali z kamennej dlažby kúsky suchých rožkov. Usmievalsa a keby veľmi chcel, mohol by sa Dodových holubov dotknúť, no vedel, ženesmie. Obloha za ním bola ružová, slnko zapadalo. Vytriasol z papierovéhovrecka posledné odrobinky. Sadol si ku mne a lepkavé prsty sa námpreplietli. Pobozkala som ho. Bozky chutili ako cukrová vata. Ružovo. Rozprávalisme sa o Dodovi. O bláznivých fotkách, na ktorých kŕmi holuby na obrovskomnámestí.
