Utekala som domov. Vlastne som v tendeň mala pocit, že sa vznášam. Pri zemi ma držala len neuveriteľne ťažkáprvácka školská taška. Dôkladne som zavrela dvere na svojej izbe a preistotu som k nim priložila stoličku. Vo veľkom zrkadle som videla ako miod vzrušenia a šťastia horia líca a žiaria oči. Nikdy som sinepripadala krajšia. Posadila som sa na posteľ, odhrnula som si z tváreprameň vlasov a zhlboka som sa nadýchla. Z vrecka džínsov som vybralastarostlivo poskladaný papierik. Rozložila som ho a usmiala som sa.Vytrhol ho zo zošita na Písanie, pretože na vrchu bol posledný úhľadný riadokpísaného L. A pod ním...znova som nemohla dýchať.
Som do teba. Chčes bit moja frajerka? Zákrúzkuj:
ÁNO NIE
Odpoveď bola jasná. Najjasnejšiana svete. Nepotrebovala som čas na rozmyslenie. Vybrala som z peračníkačervenú fixku a dala som ÁNO do úhľadného krúžku.
Mamina vtedy povedala, že láskau nás visí vo vzduchu. Bola si obzrieť náš spoločný podnájom. Prechádzalasa dookola po spálni, obývačke a kuchyni, a pritom ukradomkysledovala ako mi varíš čaj, pobozkáš ma na čelo, dáš mi posledné jablkoz košíka na ovocie, privoniaš si k mojim vlasom a vzdychneš. Nevedelasom si celkom dobre predstaviť ako môže láska visieť, ale v hlave sa micelkom nezmyselne vybavili artisti z cirkusu. Vo farebných kostýmoch sanebezpečne a fantasticky hojdali na zázračných neviditeľných lanách,robili premety a saltá, vznášali sa a lietali. Myslím, že viseli vovzduchu, tak ako tá láska. Potom sa jeden z nich pošmykol a padol natrampolínu. Ľudia zhíkli a vzápätí sa všetci rozosmiali a tlieskali.A láska sa hojdala ďalej. Nie a nie spadnúť. Nuž...bola dobrevycvičená.
Vrieskala som na teba, len taknaboso. Studené kachličky v kuchyni ešte stupňovali môj hnev. Uprene si namňa hľadel, ale mlčal si. Chcela som, aby si vrieskal so mnou, aby si ma chytilza ramená a vytriasol zo mňa prehnanú hystériu. Namiesto toho som sapočula ako táram čosi o vlasoch v umývadle, neumytom riade, dopitejkáve, suchých rožkoch, nevynesených smetiach, nevybavenej poistke na našu budúcotýždňovú dovolenku. Uprene si na mňa hľadel a stále si mlčal. Tresla somza sebou dverami kúpeľne a naplno pustila sprchu. Horúcu a upokojujúcu.Kým som sa vyšla udobriť, bol si preč. Na stole ma čakali raňajkya v košíku na ovocie posledné jablko. Bol na ňom prišpendlený lístok.V odraze na kanvici na kávu som videla svoju tvár. Nikdy som sinepripadala bledšia.
Milujem ťa. A ty mňa? Zakrúžkuj:
ÁNO NIE
Prechádzala som perom od jedného ÁNOk druhému NIE a ak som si ničím na svete nebola istá, takv tomto som mala mať absolútne jasno. Najjasnejšie na svete. Predsa spolubývame, žijeme, chodíme, predsa spolu sme a vieme o sebe všetko. Viešaké robím grimasy, keď si večer odličujem tvár, ako rýchlo jem a niekedy pritomaj mľaskám a narobím kopec omrviniek, ako „vášnivo“ žujem pri telke žuvačku.Miluješ ma aj napriek tomu alebo ma miluješ práve pre to. Máš vo veciach jasno.Počúvam ťa, keď si strašne falošne spievaš v sprche, piješ mliekoz krabice a olizuješ príborový nožík a...snažím sa to akceptovaťranným krikom naboso, a preto by som mala mať vo veciach jasno. Nemám, alesnažím sa. Tak nad tým premýšľam a to znepokojuje najviac. O láskepredsa nemôžem premýšľať. Buď ju cítim alebo nie. Lenže ja si ju potrebujem aj racionálnezdôvodniť. Držala som v ruke pero a prechádzala od jedného slovak druhému, potom som ten lístok opatrne poskladala a vložila dovrecka. Časomiera štart.
Sadli sme do autaa vyrazili. Mlčali sme a potom som zbadala ako sa slnečné lúčeodrážajú na modrej plechovej streche colnice s nápisom BRATISLAVA-KITSEEa bol to taký fantastický fatamorgánový pohľad, že som nahlas zhíkla:„Vau!“ Pokrútil si hlavou: „Si úplný blázon. Čo je na tom také úžasné?“Nevedela som odpovedať, ale naozaj ma to fascinovalo. Strecha akoby horelaa zároveň po nej tiekla voda a zapríčinili to obyčajné slnečné lúče.Jednoducho „vau“. Prešli sme a už sme neboli doma. Nebála som sa, pretožes tebou som sa nikdy nebála. Naozaj nikdy. Lebo vždy vieš kedy, kde, čoa ako máme spraviť. Vytiahla som poskladaný papierik a peroa nakreslila som pod ÁNO čiarku.
Cesta bola dlhá. Meraná na početužitých Kinedrilov a žuvačiek vyžutých po vracaní, na počet hádok, vyfajčenýchcigariet, špinavých púmp a balíčkov slaných tyčiniek. Zmeraná na početcieľov, ktoré sme nechali len tak a vytýčili si po ich dosiahnutí ďalšie,ktoré boli ešte vzdialenejšie. Ale napokon sme dorazili na miesto. A plážbola krásna a slnko bolo horúce, napriek tomu som naň hľadela až kým manezačali štípať oči, a vzduch voňal ako ryby a slané tyčinky, takžesa mi znovu chcelo vracať. Udržala som sa. Došli nám žuvačky. A ty sistále mlčal a ja som myslela na to aký je ten morský vzduch prekvapivopríjemný a na ten lístok vo vrecku džínsov plný čiarok. Budem ich musieťspočítať.
Oddelili sme postelea vsunuli medzi ne nočný stolík. Vedela som, že keby nebola tá skriňa takáťažká, dali by sme tam i ju. Tváril si sa hrozivo pokojne a mlčal si,a preto som dala čiarku pod NIE. Chcela som sa rozprávať. Tak sme obajapremýšľali zvlášť a čas ubiehal. Láska sa hojdala na lane a robila fantasticképremety. Chvíľkami som mala chuť vyliezť tam za ňou a strčiť ju, abyspadla. Chvíľkami som sa modlila, aby vydržala robiť svoje artistické číslo, čonajdlhšie. Priniesol si mi k lehátku drink a starostlivo mi natrelchrbát opaľovacím krémom. ÁNO. Myslel si si, že spím a prikryl si ma. ÁNO.Olízaný nôž, pojašené deti v bazéne a tvoje nadávky. NIE, NIE. Časomieraubiehala. Nemohla som to vydržať a chcela som ti všetko povedať. Nemohlasom ťa nikde nájsť. Delegátka povedala, že si šiel na výlet. Šla som sa okúpať.
Doplávala som až k veľkýmskalám, ktoré oddeľovali pokojný záliv od naozajstného mora. Vyliezla som nane. Doškrabali mi dlane a kolená. Myslím, že ma chceli varovať, alenemohla som odolať pohľadu na druhú stranu. Voda bola taká modrá, že aj kebysom to slovo vyslovila tisíckrát za sebou nevystihla by som jej skutočnú farbua strašidelná. Oblizovala skaly a zúrivo z nich strhávala riasy,ktoré sa na nich prichytili. Čarovala so slnkom a snažila sa uzamknúť jeholúče v hlboko v sebe. Vyzeralo akoby žiarilo z opačnej stranya na nebi sa len zrkadlilo. More na druhej strane celkom otáčalo svet.
Celé hodiny som, s páliacimikolenami a dlaňami, sedela deliacej čiare. Uvažovala som, a naozajsom sa snažila byť racionálna, či vhupnem späť do pokojne belasej zátokya po niekoľkých tempách sa ocitnem sa bielučkej pieskovej pláži alebozvolím nekonečne modrú a strašidelnú stranu. Budem plávať pokým mi budústačiť sily, a potom jednoducho rozpažím ruky a zahrám sa na bóju.Možno má tá druhá strana zázračnú moc a premení ma na morskúvílu...Dopadla na mňa spŕška modro modrej vody. Obnovila som rany na dlaniacha kolenách, ponorila som hlavu do belasej vody a urobila prvý záber.Na brehu som si olízala ruku. Bola slaná. More nikdy nesklame.
Ty si stál na tej správnejstrane. Držal si veľkú mäkkú osušku akú majú len ľudia v reklamách naaviváž a usmieval si sa. Niečo na mňa hľadelo z tvojich očí. Niečo,čo dlho viselo vo vzduchu. Hojdalo sa na lane ako šikovný cirkusový artista,ktorý sa nie a nie pošmyknúť. Odrazu sa pustil a prv ako som stihlazhíknuť a mať o neho strach spadol mi do srdca. V dlani som zvieralarozmočený papierik plný čiarok. Odrazu bol celkom zbytočný. Nestihla som ichani spočítať. Mal si veľa ÁNO a mal si veľa NIE a hoci ma odjakživafascinovalo modro modré strašidelné more, pokojné belasé zátoky s bielympieskom som milovala viac. Boli také gýčové a romantické ako pohľady dokatalógov cestovných kancelárií. Tých sa nenasýtim nikdy.
