Obaja sa mi strácali z dohľadu, tak rýchlo, ako sa kľukatila cesta.Stála som pred našim domom a sledovala som ten najgýčovejší obraz. Oteca syn, syn a otec. Ruka v ruke kráčali preč. Pod nohami im akotisíc igelitových vrecúšok šušťalo napadané lístie. Jožko poskakoval akoneposedný hríbik a tatko ho nežne napomínal. Počula som smiech, tajomnýšepot, prísľuby. Posledná zákruta. Zmizli. O pár minút príde autobus. Odvezie siho. Jožka. Viem, že ho už nikdy neuvidím. Nemajú telefón.
„A mobil máte?“ pýtam sa Jožkovho tatka.
„Jój, slečna, my nie sme z tých bohatších.“
„Dám vám svoj starý. Aj s nejakým kreditom.“ skúšam.
„Kde vlastne teraz bývate? Stále tam, kde predtým? Zastavím sa pozrieťJožka, prinesiem nejaké oblečenie, knižky, sladkosti.“ nedám sa odbiť.
„Zatiaľ tu.“ hovorí a podáva mi špinavý lístoček s adresou.
Autobus odchádza. Počujem motor. Ešte posledný krát zacítim Jožkove detskéruky okolo krku a čierne kučery sa obtrú o moje mokré líce. Narozlúčku ma objal. „Dal by som ti aj pusu, ale pochop, že na to som už veľký.“vysvetlil mi.
Našla som ho. Rovnako ako nájdete zatúlané šteniatko. Trasie sa od zimy, jehladné a smutné. No je to len šteniatko. Ak sa vám zdá milé a prítulnémožno si ho necháte, možno ho zanesiete do útulku a možno po celom mestepolepíte plagáty s jeho fotkou, aby si po neho prišiel jeho pravý majiteľ.
Našla som človeka. Len tak si sedel na ulici pred kaviarňou. Bolazáverečná. Dnes som zatvárala ja. Bolo horúco, napriek tomu, že bola hlbokánoc. Sedel tam a hľadel na mňa. Vôbec nevyzeral unavene, či ospalo.Neplakal, ani si nepýtal peniaze. Chcela som odísť. No nakoniec som sik nemu prisadla.
„Ahoj. Prečo tu tak neskoro strašíš? Nemal by si už dávno doma spať? Kdemáš mamu a ocka? pýtala som sa.
„Čakám tu na teba. Volám sa Jožko a odteraz som tvoj.“ povedal chlapeca podával mi ušmudlanú ruku. Spoza lavičky si vytiahol malý batoh. „Môžemeísť domov.“ Od prekvapenia som skoro vykríkla.
Nechcel mi povedať kde býva, ako sa volajú jeho rodičia, nechcel miprezradiť telefónne číslo. Nemohla som si len tak nechať človeka. Niekomupredsa musel chýbať. Šli sme na políciu.
„Teraz v noci s tým už nič nespravíme. Chlapci sú na výjazde.Jedine, že by ste ho chceli zaviesť do osady sama.“ povedal službukonajúcipolicajt.
„Dovtedy má byť chlapec s kým?“ pýtala som sa hystericky.
„Volám sa Jožko.“ ozvalo sa spoza mňa.
„U nás by mu nebolo dobre. Vezmite si ho na noc vy a ráno príďte.“odbil ma policajt.
Len čo dopil kakao a zjedol rožtek s džemom, zaspal. U násv kuchyni. Na stoličke. Preniesla som ho na gauč. Keď som ho prikrývalastrhol sa zo spánku a usmial sa: „Rozprávku mi povieš až zajtra, leboteraz som už veľmi unavený.“
Na druhý deň som spolu so sklamaným Jožkom kráčala po jeho ulici.Z rozpadnutých domov vybiehali ľudia, polonahé deti po nás pokrikovali.Policajt zaklopal na dvere, chvalabohu ostali na mieste.
„ Není dóma. Až za tri dní dójde. Zarábá peňázé. Pre Jožinka. Sami sú. Ženamu vlani zemrela. Dlhy majú. Len dočasne som ich ubytuvala. Chlapca mi nechauna starost a ten fujázd a už ho nebouo. Jáj, šak ja mám ešče sedemvlastných deciek.“ vychrlila na nás žena.
Pozrela som na Jožka. Bolo mi to jasné.
„ Myslíte, že by mohol zostať u mňa kým sa vráti jeho otec.“ spýtalasom sa. Žena i policajt privolili. Podala som jej svoju adresu, aby Jožkov otec vedel kamsi má prísť vyzvihnúť syna.
Viedla som si domov malého čokoládového brata. Bol vďačný ako malý psík.Celý čas poskakoval a pod nohami nám šušťalo, ako tisíc igelitovýchvrecúšok, napadané lístie. Dali sme si v meste poslednú tohtoročnúzmrzlinu. Jožko ju hltavo lízal a aj som mala zvláštne príjemný strach, že hoz nej bude bolieť hrdlo. Možno potom ostane dlhšie. Jeho starú tenkú bundusme v obchode vymenili za celkom novú teplú a ošúchané zaplátanétepláky za frajerské rifle. Vyzeral celkom inak, pekne, čisto a detskybucľato, keď sa napchával tretím párkom v rožku. Na líčkach mal kečupovébozky. Plašil holuby a basebalová čiapka mu na kučeravej hlávkeposkakovala akoby chcela uletieť. Dostala som kečupový bozk.
Prišli sme domov. Našla som svoju starú pyžamu. „Veď je ružová, budem akobaba.“ smial sa Jožko. Pili sme kakao a pozerali rozprávky. Zaspal.Preniesla som ho do svojej postele a ľahla som si na gauč. „Už len dvadni.“ pomyslela som si.
Zbehli rýchlo. Ako jazda na kolotoči. Boli sme v ZOO, v kine,kúpili sme si pečené gaštany a celkom horúce ich pojedli. Budú nás bolieťbruchá. Dali sme sa odfotiť, kŕmili sme kačky, prešli sme sa po lese a tolístie, ako tisíc igelitových vrecúšok, nám šušťalo pod nohami. Chceli sme tohostihnúť čo najviac, chcela som mu toho ukázať čo najviac. Zaspali sme pritelke. Prebudila som sa a preniesla som Jožka do svojej postele. Ľahla somsi k nemu. Voňal ako gaštany.
Dojedali sme raňajky. Nechcela som byť smutná, a tak som bola veselá.Vtipkovali sme. Jožko mal fúzy od marmelády. Zazvonil zvonček.
„Dobrý deň, ja som Jožkov otec.“
„Jožko!“ zakričala som do kuchyne.
Obliekol si novú bundu, na nohy novétenisky. Zacítila som jeho detské ruky okolo krku a čierne kučery saobtreli o moje mokré líce. Na rozlúčku ma objal. Chcel ma aj pobozkať, alena to je už veľký. Myslím si, že keď teraz privriem oči, a potom ich znovuotvorím, ocitnem sa v bezpečnej realite, lebo toto všetko musí byť sen.
