reklama

Medzi muškátmi

Odjakživa som bola presvedčená, že existujú rozprávkové bytosti zhmotnené v obyčajných ľuďoch. Stvorenia plné protikladov. Nápadne nenápadné, bláznivo staromódne, zvláštne krásne, naivne inteligentné. Stvorenia, ktoré sa len tak pohybujú medzi nami. Rozprávkovo zázračné.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (4)

Nevyzerala som ako Snehulienka,a predsa si ma s ňou pomýlila. Vlasy som mala čokoládovo hnedé, pleťopálenú od slnka, pery bledo ružové, a predsa mi podávala červeno červenéjablko. Nepodobala sa na žiadnu rozprávkovú postavu, a predsa mi niekohopripomínala. Už – už som sa chcela zahryznúť do lákavého ovocia, keď som sispomenula. „Čo ak je otrávené?!“ Nezmysel. No aj tak si nesmiem od cudzích ničvziať. Hoci mi bola taká povedomá. Nechala som ju tam stáť s červenočerveným jablkom v ruke. Nemala som ebenové vlasy, ani pokožku ako čerstvonapadaný sneh, ani pery ako kvapky krvi, no v tej chvíli som sa cítila akoSnehulienka.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Preľakla som sa, keď som juzbadala ako sedí za stolom vo vyhriatej kuchyni. Hneď som ju spoznala. Sŕkaliso starou mamou horúci čaj a šepkali. O nohu sa mi obtrela čiernamačka. Strašidelná ako ktorákoľvek jej filmová podoba. Zhíkla som. Všimli si maa nervózne stíchli. Odrazu mali akosi naponáhlo. Návšteva vzala svojumačku a rýchlo sa zberala na odchod. Pootvorila som dvere a načúvalaako sa v predsieni ešte narýchlo rozprávajú. Len malé útržky: „Nemôžeš“, „nie je to tvoja vina“, „čoon“, „čo ona“, „ale čo ty“„ľudia súhlupáci“, „trvá to pridlho“.Buchnutie vchodových dverí. Ticho.

Bola mi taká povedomá, keď tamstála s „otráveným“ jablkom v ruke. Počula som o nej z rozprávania.Z ohovárania starých báb v kvetovaných zásterách. Vŕzgali bráničky.Neustále. Či bolo ráno, obed, popoludnie, polnoc. Klebetná vrava nikdyneutíchala. A deti sa im motali popod sukne. Nevinne sme načúvali,o chvíľu sme to zabudli a netušili sme, že sa nám útržky vybaviav hlave vtedy, keď to budeme najmenej čakať a vtedy, keď to budeme najviacpotrebovať. O nej šepkali najčastejšie, neskôr sa tým netajili vôbeca zo šepotu sa stal polohlas. Ako som mohla zabudnúť, ale bolo to takdávno. Možno preto, že sa opäť šepkalo pred vŕzgajúcimi bráničkami.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Vypytovala som sa len čo starkávošla do kuchyne, pretože som bola zvedavá a starká mlčala, pretože bolapriateľka. Hneď som vedela, že z nej nič nevytiahnem. Ani jednu jedinúodpoveď. Len uhýbavé pohľady a klišé vety na oklamanie. „Bolo to takdávno, že si nepamätám,“ odbila ma vždy. „Ale starká, na toto si musíš pamätať.I mne sa čosi marí,“ prosila som ju. Nedala sa presvedčiť. Začala som saznovu motať popod sukne ženám na ulici. Vyrástla som, preto som sa z časuna čas i zapojila do rozhovoru. Tajomstvá ochotne vyhádzali z úst.Dali sa celkom ľahko nalákať a oklamať sladkou bábovkou, horúcou kávou,falošnou pochvalou, priesadou novej kvetiny, ktorú ešte nemá žiadna susedka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Podplácala som kde sa daloa všetko šlo tak rýchlo, že som sa za seba ani nestihla hanbiť. Tajomstváa klebety boli ako návyková skladačka. Len čo som mala v ruke jedenkúsok, chcela som získať ďalší a spojiť ich. Dedukovať, vymýšľať,prikrášliť, zdramatizovať. Bože, aká som bola hlúpa. Zázračne sme si vymeniliúlohy. Snehulienka a zlá kráľovná. Zlá kráľovná a Snehulienka. Podávalami jablko a pravdepodobne sa len chcela spriateliť. Všetko som pokazila,a pritom stačilo len prísť a zaklopať, pohladiť mačku po lesklejčiernej srsti, sadnúť si s ňou v lone do hojdacieho kresla.A ovoniavať bylinkové viazaničky visiace z povaly a sŕkať horúcičaj všeholiek a jesť slivkový koláč s posýpkou a počúvať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Príbeh, ktorý rozprávala bol akoz rozprávky, a predsa bol skutočný. Pravdivý. Zmiešaval sa stisíckrát pošepkanými výmyslami. Schopnosti zdedila po svojej mame a onapo svojej mame a ona predtým po svojej. Celé generácie žien v ichrodine vedeli rozpoznávať bylinky a využívať ich liečivú i zázračnúmoc. Znížili horúčku, utíšili kašeľ, dokonca vedeli vyliečiť i boľavésrdce. Ľuďom pomáhali celkom nezištne. Ľudia im celkom ľudsky závideli. Uhrančivúkrásu, mimoriadne schopnosti, srdečnú povahu, láskavé srdce. Šepkali: „Strigy,bosorky, čarodejnice,...“ Škoda, že takéto reči nie sú rovnako smrteľné akoľudia. Umrela prastará mama, umrela stará mama i mama, ale Izku stihlinaučiť všetko. Vlastne to mala v krvi ako všetky ženy v ich rodine.Všetko zdedila – oči, ktoré jedným pohľadom prosili, zvádzali, ľutovali,povzbudili, smiali sa, šikovné dlhé prsty, ktoré vedeli neskutočne rýchlopovyberať bylinky do zázračného amuletu i láskavé srdce, ktoré pomohlokaždému. A nakoniec na to doplatilo, pretože ani srdcu ani čarám saniekedy nedá rozkázať.

„Priniesla si jeho fotku?“ spýtalasa Izka kamarátky. „Priniesla,“ odpovedalo dievča poslušne. Izka ju priložilak sviečke a spálila, potom zhrnula prach do pláteného vrecúškaa pridala ešte všelijaké bylinky. Čarovala ako jej mama a stará mamaa jej mama. Zahrávala sa s láskou. Aj so svojou vlastnou. Nemohlo tovypáliť dobre. Ale mala to dobré srdce a chcela, aby bola jej najlepšiapriateľka šťastná. On pritom miloval Izku a Izka milovala jeho. Vrecúškos bylinkami a spálenou fotkou však fungovalo bezchybne už celédesaťročia. Pričarovala jeho lásku inej. Neboli spolu a neboli šťastní. Onsa márne snažil celý život ľúbiť inú, iná ľutovala, že si prisvojila niekoho,kto jej nepatril a Izka zostarla s mačkou v hojdacom kresle, šepotomsusediek za oknom, ktoré ju nikdy nevzali medzi seba a s príbehomo svojej tajomnej láske. Betuška priadla. Voňal vychladnutý čaj všeholieka kdesi ďaleko voňala aj láska. Stratená vo vrecúšku s bylinkami.Rozprávková.

Nevyzerala som ako Snehulienka,no napriek tomu som sa tak cítila. Odhrýzala som si z veľkého červenočerveného jablka. Čakala som, ktoré sústo bude otrávené. Nie. Čakala som kým sateta Izka vychystá na prechádzku. Betuška sedela na podobločnici medzimuškátmi. Dokonale lesklá a dokonale čierna srsť jej žiarila na slnku. Lenčo som jej prešla prstom po chrbte zamňaukala, zavlnila chvostom a začala priasť.„Môžeme,“ povedala Izka a vzala si čiernu kabelku s kovovýmzapínaním. Takú kostolnú. Ja som vzala črepník s rozkvitnutými muškátmia vyšli sme. K cintorínu viedla úzka cestička a k jehohrobu ešte užší chodníček. Aj odvahu a zbabelosť delí len úzka čiara. Dlho po nej kráčala. Mlčali sme kým sme našli to správne miesto.Položila som na hrob črepník, pretože teta Izka už mala staré kolenáa ťažko sa jej ohýbali. Potom som ich už nechala osamote. Tajomstvá, ktorési pošepkali, staré hriechy, ktoré si odpustili, bolesť, ktorú mali rovnakúa dlhú, život, ktorý žil každý zvlášť no mohli ho prežiť spolua láska, ktorá trvá naveky to všetko ostalo tam. Len tak, medzi nimia medzi muškátmi.

Katarína Prostredná

Katarína Prostredná

Bloger 
  • Počet článkov:  49
  •  | 
  • Páči sa:  1x

remíza Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu