Prvýkrát ma vzal do divadla starý otec. Bola som na seba veľmi pyšná,pretože som mala oblečené biele pančuchy a tmavomodré zamatové šaty. Ešteaj teraz, keď o seba pošúcham palec s ukazovákom, cítim medzi prstamitú mäkkú látku. Skackala som vedľa starkého po kamennej dlažbe na námestía moje nové lakované topánky robili krásne klopkavé zvuky. Klop, klop,klop. Spomenula som si ako starká pred odchodom povedal, že sa mám správať akodáma, aby som starému otcovi neurobila hanbu. Trošku som spomalila a prestalasom poskakovať, no to už sme boli pred divadlom.
Robila som na kamennej dlažbe„klop, klop, klop“. Zvláštne, akoby som ten zvuk už niekde počula. Mala som obutélakované topánky s vysokými podpätkami, takými vysokými, že som museladávať pozor, aby som nespadla. Napriek tomu som sa snažila kráčať čonajelegantnejšie. Zafúkal vietor a šaty mi obkreslili stehná. Upravenévlasy som mala odrazu rozlietané po celom námestí. Stretli sme sa na polceste -ako vo filme, len holuby, ktoré by v tej chvíli vzlietli tam chýbali. Boloteplo, tak ako býva v júni, no i tak mi po chrbte a šiji tancovalotisíc zimomriavok. Odhrnul si mi z tváre tie neposlušné vlasy, aby si mamohol pobozkať na líce. „Ahoj,“ povedala som. „Ahoj,“ povedal si. Tak si mavzal prvýkrát do divadla.
Vo vnútri to voňalo takou vôňou, pri ktorej máte motýle v bruchua srdce vám nekontrolovateľne rýchlo udiera v pravidelnýchintervaloch. Obzerala som si všetko a všetkých naokolo s otvorenýmiústami ako také teliatko. Starký mi ukazovákom spojil pery a usmial sa.Zapýrila som sa a zavrela som ústa. V šatni sme si odložili kabátya starký povedal: „Postarajte sa o moje starosti, po predstavení sapo ne vrátim.“ Šarmantná šatniarka sa usmiala a zavesila jeho kabát načíslo 12. Z prvého divadelného predstavenia, ktoré som videla si už veľanepamätám, no pamätám si výraz starého otca, keď sme čakali po jeho skončenípred šatňou. Bol bezstarostný, kým mu nepodali tie odložené starosti.
Tvoja vôňa a vôňa divadlaspôsobila, že som mala motýle v bruchu a srdce mi divoko bilo.Pootvorila som ústa, aby som mohla dýchať. Nádych, výdych. Prešli sme poprišatni. Vešiačiky boli prázdne. Bolo leto, nepotrebovali sme kabáty. Nemali smežiadne starosti, ktoré by sme chceli dať na chvíľku do úschovy. Ľudia sa začaliusádzať na miesta, vzal si ma za ruku a viedol si ma k tomu nášmu.Pomedzi sedadlá, pomedzi iných ľudí. Tak ako sa to má. Tvárou k nim si sagalantne ospravedlňoval. Hlúpo som sa usmievala a zase som mala otvorenéústa. Nebol tu starký, aby ma napomenul. Z nášho prvého spoločného predstaveniasi nič nepamätám, no pamätám si teba. Každé gesto, slovo a bezstarostnývýraz.
Milovala som, keď si sa taktváril – ako teenager, pre ktorého je svet gombička. Verila som, že dôverujemstarému známemu „protiklady sa priťahujú“. Naozaj som tomu verila, kým som bolas tebou. Perfektne si ma dopĺňal, pretože si ma vedel uzemniťa upokojiť, keď som panikárila a považovala svoj perfekcionizmus zanajdôležitejší na svete. Bol si pokojný, keď si meškal a zblbol si ja mňa,takže som na teba ani nestihla kričať. Trpezlivo, niekedy až so záujmom sipočúval, keď som sa sťažovala na absolútne nezmysly. Vydržal si to, čo som javzdala. Milovala som, že to dokážeš a asi preto som verila, že „protikladysa priťahujú“. Matematické zákony predsa neklamú. + priťahuje –
V našom vzťahu to platilo priamučebnicovo, žiadne výnimky, ktoré by nás na písomke pripravili o body. Lensme si z času na čas vymenili strany. Chvíľu si bol + a ja -. Potom som bola + ja a – si bol ty. Bola tozábava. Matematika nám išla dobre, pokiaľ bola rovnica jednoduchá. Ja + ty =my. Fungovalo to. „V jednoduchosti je krása,“ myslela som si. No ty si maliný názor. Postúpil si o level vyššie a riešil príklady, ktoré somnevedela vypočítať. Nerozumela som im. Ja + ty + ona = my bolo pre mňaabsolútne nezvládnuteľné učivo. Prepadla som. Hanbila som sa, že vy dvaja stev matike lepší ako ja.
Čakala som, že nájdeme nejakériešenie, že ma budeš doučovať a ja ťa opäť presvedčím, žev jednoduchosti je krása. Asi som bola dobrá žiačka a ty dobrýdoučovateľ, pretože sa mi to podarilo. Do zošita si napísal príklad: ja + ona =my. Bolo to jasné ako facka a jednoduché. Pochopila som a prešla somdo ťažšieho levelu. Začala som premýšľať aký geometrický útvar je zlomenésrdce. Na dve polovice. Vydelené a odmocnené tebou. Pokúšala som sanejakým spôsobom vypočítať, kedy sa znova zahojí. Škoda, že na toto matematikanemá vzorce. Keby aj nejaké mala, potrebovala by som z nich doučovanie.
Starý otec zvykol opakovať, žežiadna kaša sa neje taká horúca, aká sa uvarí. Tak som fúkala a čakala,kým vychladne. Niekde medzi tým strateným časom a nezmyselným kalkulovaníma premýšľaním som si vzala kabát a vybrala som sa do divadla.Opätkami som vyťukávala do kamennej dlažby rytmickú melódiu. Vietor fúkal, taksom sa hlbšie ukryla do kabáta a kráčala oproti nemu. Na sekundu somdúfala, že na konci námestia, tam kde sa schodmi vojde do divadla, budeš stáťa horúcim dychom mi roztopíš zamrznuté dlane. Kým som čakala v šatni,šúchala som si ich o seba, aby sa mi rýchlejšie zohriali. Usmiatej slečnesom podala kabát a chcela som jej zašepkať: „Postarajte sa o mojestarosti, po predstavení sa po ne vrátim.“ No sa už na mňa tlačili nedočkavíľudia. Tak som ťa tam na chvíľku odložila. Spolu s kabátom a novým sivýmšálom, na vešiačik číslo 42. Tak som nad nami premýšľala, nad tým ako sme tuboli prvýkrát. Ako mi v bruchu lietali motýle, po chrbte tancovalizimomriavky a v nose ma šteklila tvoja a divadelná vôňa. Potomsom už nemyslela vôbec na nič. Na chvíľku som bola bezstarostná. Dovtedy, kýmsa neskončí predstavenie, kým si ťa znova nevyzdvihnem, spolu s kabátoma sivým šálom z vešiačika číslo 42. Mám ešte niekoľko minút, kýmspadne opona.
