Volal sa Jakubko. Býval v peknom domčeku s mamou, ktorá sao neho starala a s ockom, ktorý chodil do práce, aby moholsynovi kúpiť všetko, po čom túžil. Jakubko mal krásnu detskú izbu, zariadenúpresne podľa jeho želaní. Mala žlté steny a modrý strop. „Sú slniečkovéa nad nimi je nebíčko,“ hovorieval chlapček a snažil sa dotknúťmodrej „oblohy“ uväznenej v jeho izbe. „To je predsa o mne,však?“ povedal si ako vždy. „Nie je,Jakubko je poslušnejší a o takomto čase už dávno spí,“ skúsila som byťfalošne prísna. Zázračne to zapôsobilo. Zaspal. Chvíľku som sa na neho dívala.Na rozprávkového Jakubka. Ruky vyložené na paplóne kŕčovito zvierali plyšovéhoslona – nemohli za to. Z úst mu vytekal potôčik slín. Vreckovkou som muprekazila cestu. Pevnejšie som ho zabalila do prikrývky a odsunula somvozíček od postele. „Dobrú noc,“ zašepkala som.
Dívala som sa na črepy na dlaždičkách v kuchyni. Vraj prinášajúšťastie. Možno sa to moje znásobí. Boli z mojej obľúbenej šálky. „Prosímvás, nepredávate ich bez podšálok? Tá sa mi nerozbila. Potrebujem len šálku,“pýtam sa predavačky. „Nie, moja zlatá,musíte si ich kúpiť spolu. Čo by sme robili so samotnou podšálkou? Tú si niktonekúpi!“ vysvetľuje mi. „Mami,mami, kúp ju mne. Takú som včera rozbil,“ ozvalsa za mnou zvláštny detský hlas. Otočila som sa. Usmial si sa. Na chvíľu sommala taký déja vu pocit. Vedela som, že črepy nikdy nesklamú. Zaplatili sme. Jasom mala šálku, ty podšálku a veľmi milú maminu. Zašli sme teda na kávu.Po dvoch kávach, zmrzlinovom pohári, medovej Marlenke a horúcej čokoláde,ktorá ti popálila jazyk bola ruka v rukáve. Budeš mať novú opatrovateľku.
Premýšľala som, či bolo moje rozhodnutie správne. Starala som sa užo všelijaké deti, celkom maličké, trošku väčšie, dokoncai o starého človeka po mozgovej porážke. No mať na starosti teba budečosi celkom iné. Ako sa mám tváriť? Čo budeme robiť? Čo mám hovoriť? „Len buďsama sebou. On si ťa už obľúbil. Vycíti to, s kým mu bude dobre,“ hovorilatvoja mamina a balila si tašku do práce. Ostali sme sami. Vonku pršalo. Ajmňa to vždy zosmutní, no v ňom som zrazu nemohla nájsť veselého chlapcaz kaviarne. Uhýbal pohľadom, nerozprával, odmietol obed, povinnúrehabilitáciu, bol nervózny. „Čo s tebou?“ pomyslela som sia vymyslela som ti Jakubka. Chlapčeka z malinkej dedinky, ktorúnenakreslili na mapu. Chlapčeka, ktorý je tiež na vozíčku, má nevládne rukya myslí si, že žltá farba sa vyrába zo slniečka.
Okamžite ste sa spriatelili. Videl si sa v ňom. Keď Jakubko prvýkrátchytil lyžicu a pokúsil sa najesť sám – bez toho aby ho kŕmili, o pártýždňov sa to podarilo aj tebe. Nadšene si tlieskal. Jakubko nebýval smutný,keď pršalo, preto si nemohol byť smutný ani ty. Zo začiatku vedel rýchlejšiečítať, postaviť stavebnicu Lego, bez problémov recitoval malú násobilku, naučilsa nové básničky a bez kriku chodil na rehabilitáciu a plávanie.Všetci boli prekvapení, keď si začal Jakubka dobiehať. Tajomne sme sa na sebausmiali. Žmurkla som.
Prechádzali sme po meste. Tak ako každý deň. Dodržiavali sme presnýharmonogram, ktorý sa môže porušiť len vo výnimočných prípadoch, aby si nebolzmätený. Kúpili sme nové farbičky a výkresy, pretože včera začal Jakubkochodiť do výtvarného krúžku. Ľudia si nás obzerali. Ako to, že si na nás eštenezvykli. Zastavili sme v parku pri našej lavičke. Nakŕmili sme rybičkyv jazierku. „Nezamrznú tu, keď napadne sneh?“ spýtal sa ustarostene.„Myslím, že nie. Schovajú sa na dne jazierka, a keď sa ľad roztopí,vyplávajú znovu na hladinu,“ vysvetlila som mu. Spokojne si vydýchol.
Vrátili sme sa domov. Nasledoval olovrant. Postavili sme z kociekhrad. Zbúral ho. Začali sme odznova. Čítali sme si. Zrazu bol čas na večeru. Ponej Večerníček a kúpanie. Ležal v posteli. „A povieš mi aj rozprávku?Inak určite nezaspím,“ spýtal sa. Sadla som si do jeho vozíčka. Hrozný pocit.„Samozrejme. Ktorú?“ „Veď ty vieš,“ povedal. Kde bolo tam bolo, v dedinke,ktorá bola taká malá, že ju ani na mapu nenakreslili, žil jeden chlapec. Volalsa Jakubko... Zaspal. Zišla som do kuchyne a utierala riad. Dívala som sana črepy na dlaždičkách. Vraj prinášajú šťastie. Možno sa to jeho znásobí.Rozbila som „Jakubkovu“ podšálku.
Želám veľa šťastia všetkým Jakubkom k zajtrajšiemu medzinárodnému dňu osôbs postihnutím.
