Zasmiala som sa. Takým smiechomcez slzy. Zrazu som mala priveľmi dospelácke myšlienky. „Čo by zaň dali deti z chudobnýchrodín? Určite by im chutil, hoci je menej propagačný.“ Vrátila som jogurt dochladiaceho boxu a Lucinka si vybrala iný. Taký z reklamy. Spokojnecupkala k pokladni. V ružových šatách a lakované topánočkyvydávali na kamennej podlahe krásne klopkajúce zvuky. Klop, klop, klop nieslasa malá princeznička.
Na štrkovej ceste pod strašidelnýmlesom, pred pekným domom zastavilo auto a rodičia z neho vyložilimalé dievčatko. Také malé, že kufor, ktorý vyložili hneď za ním bol väčší akoona. „Dedko!“ zvýsklo dievčatko a hodilo sa mu do náručia. „Konečne siprišla, ty moja sojka malá,“ vykríkol dedko a vyhodil ju do vzduchu.Rodičia oboch pobozkali a auto odfrčalo tam odkiaľ prišlo.
Zvonil telefón. Zdvihla som.Volala na naša suseda: „Ahoj, prosím ťa, nemôžeš dnes postrážiť našu malú. Mamaochorela a ja mám poradu v práci a Ondrej je na služobke.“ „Samozrejme.Priveď ju k nám,“ odpovedala som. Lucinka sa usadila na gauči v obývačke.Na odutých líčkach mala ešte stopy od sĺz. „Sľúbila som jej, že dnes pôjdeme spolunakupovať, ale fakt musím ísť do práce,“ vysvetľovala mi suseda. Lucinka vyzeralaako porcelánová bábika. Milučká. Kučeravé vlásky, ružové šaty, lakovanétopánočky. Prepínala kanály. „Bože, to nemáte ani HBO. To bude parádna nuda,“povedala znechutene malá princeznička.
Z dediny bolo počuť ako kostolné zvony odbíjajú sedem. „Dedko môžem siísť pustiť Večerníček?“ spýtalo sa dievčatko. „Keby som len vedel, kde jeanténa, od toho televízora,“ hundral si dedko pre seba. Nenašla sa. Poobrazovke sa naháňalo milión mravcov. Zrnili a kamsi sa veľmi ponáhľali.Dievčatko malo slzy na krajíčku. Dedko ju vzal von. Sadol si na lavičku podveľkým orechom a posadil si ju na kolená. „Na akú rozprávku máš chuť? Veselú, smutnú alebo strašidelnú?“spýtal sa. „Strašidelnú,“ zažiarili dievčatku oči. Na líčkach malo ešte stopy sĺz,keď zo zatajeným dychom počúvalo večerníček. „Kde bolo, tam bolo, vlastne tonebolo ani tak dávno, začali sa po dedine šíriť všelijaké hrôzostrašné reči.Vraj v lese za naším domom straší...“ rozprával dedko. Les akoby na príkazzašušťal, zahúkala sova, svätojánske mušky lákali na cestu do tajomného lesa.Dievčatko zaspalo.
„Hej, nudím sa!“ kričala na mňa z obývačkymalá princeznička. „Poď mi pomôcť pripraviť obed,“ zakričala som jej späť. „Nourčite, ešte si zašpiním šaty.“ „Požičiam ti zásteru.“ Prišla do kuchyne. „Čobudeme mať na obed?“ pýtala sa a skúmavo obzerala hrnce na sporáku. „Zeleninovérizoto,“ povedala som pyšne. „No fúj, to ja nebudem jesť. Poďme do reštaurácie,“otočila sa a odišla späť k televízii. Nevedela som, že princeznénejedia rizoto. Nemôžem ju predsa nechať umrieť od hladu. Nasadli sme do auta a odviezlisa do mesta. Lucii žiarili oči. Spôsobne si v reštaurácii položila obrúsokna kolená, nakričala na čašníka, že jej priniesol pomarančový džús namiestojahodového, zjedla hranolky a vyprážaný syr a príbor uložila natanier pekne k sebe. Ani raz neoblízala nôž. Tvárila sa veľmi noblesne a nakoniecsi vyžiadala veľkú čokoládovú zmrzlinu. Malá princeznička. Zababrala si šaty. Tobol krik. Nedala sa utíšiť. Musela som ju prepašovať do auta tak, aby ju niktonevidel. „Fúú,“ vydýchla som si. Už nech si ju škriatkovia odvedú do jejkráľovstva.
„Dedko, nudím sa,“ zakričalo dievčatko. Sedelo na hojdačke, zavesenejna konári veľkého orecha a len tak zaháľalo. Dedko kosil. „Vezmi si hrablea môžeš mi pomôcť,“ odpovedal zadýchaný. Hrable boli dvakrát také veľkéako dievčatko, ale ono usilovne pomáhalo. Všade bolo plno žltých púpav. „Dedko,urobíš mi venček?“ „Dobre, dám si malú prestávku. Prines mi z chladničky pivo,“povedal. Keď sa dievčatko vrátilo na stole ležal krásny zlatý venček. „Somprincezná!“ výskala a tancovala po lúke. Vietor jej rozfúkaval vlasy, chceltancovať s ňou.
„Bola dobrá?“ spýtala sa kráľovnálen čo som otvorila dvere. „Áno, hotový anjelik,“ povedala som. Asi to vyznelooveľa ironickejšie ako by som chcela, lebo suseda pochybovačne zdvihla obočie.Pricupitala princeznička. „Ako si sa mala, miláčik?“ „Bože mami, konečne siprišla oni nemajú HBO a na obed som skoro musela jesť rizoto.“ Zatvárilasom sa rozpačito, cítila som sa trápne. „Neboj sa, už budeme spolu. Pozri, čosom ti priniesla,“ povedala kráľovná a spoza chrbta vytiahla obrovskúškatuľu s Barbie. „Vau,“ skríkla princezná a pobrala sa s mamou domov.Dvere na susednom paláci sa zatvorili.
Prázdniny sa skončili. Zajtra zastane na štrkovej ceste pod strašidelným lesom, pred pekným domom auto a rodičia do neho naložia malédievčatko. Také malé, že kufor, ktorý naložia hneď za ním bude väčší ako ona. „Dedko!“zvýskne dievčatko a hodí sa mu do náručia. „Budeš mi chýbať, ty moja sojkamalá a poslúchaj mamu a ocka“ povie dedko a naposledy ju vyhodí do vzduchu. Rodičia ho pobozkajú a auto odfrčí t am odkiaľ prišlo. Je teda čas na tajomný rituál. Sedelasom na lavičke pod veľkým orechom a od vzrušenia som takmer nedýchala. Dedko priniesolzázračnú maličkú nádobku. Otvoril vrchnáčik a vietor mu z nej ukradoltrošku zlatého prášku. Vznášal sa vo vzduchu a padal mi na vlasy. Na slnkusa leskli, akoby som v nich mala tisíc skielok. Vzal štetec, namočil ho dovody, potom do zázračného zlatého prášku a nakreslil mi na čele hviezdu. Taksa zo mňa stala princezná.
