Ušijem ti lásku

Obyčajný človek celý život čaká na gestá. Na veľké gestá, ktoré mu uľahčia rozhodovanie, ktoré mu ukážu smer, ktoré ho prekvapia. Človek žije, aby sa dočkal od iného človeka gesta, pri ktorom mu skutočne poskočí srdce v hrudi a bude mu zvláštne horúco, aj napriek tomu, že vonku mrzne. Človek nepotrebuje tisíc slov, potrebuje jedno gesto.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (43)

V hypermarkete sa to hemžiloľuďmi. Lucia poznamenala, že vyzerajú ako veľké mravce, ktoré niekto nalákal naodrobinky. Preplietali sme sa pomedzi nich s veľkým nákupným košíkom,ktorý vydával smiešne kovové zvuky a zanášal na pravú stranu. Vozili smesa na ňom, kým som nenarazila do pyramídy postavenej z krabíc trvanlivéhomlieka. Rozsypali sa okolo, ale nevytiekla ani kvapôčka mlieka. Rýchlo smezdúchli na opačnú - bezpečnejšiu stranu odchodu.

Rodičia sa ešte stále kdesimotali. Čakali v rade na mäso, vyberali lesklé červené paradajkya zeleno zelené papriky. Mlčky. Nezhovárali sa. Akoby ani neprišli rovnakýmautom, s dvoma spoločnými deťmi a jedným nákupným košíkom, ktorýzanášal na pravú stanu. Nechali sme ich tam. Medzi rožkami a žemľami,z ktorých ešte stúpala horúca para. Privrela som oči a nadýchla som sa.V tej povznesenej nálade som odrazu narazila. Mliečna pyramída bolanašťastie ďaleko, no starý pán bol až nebezpečne blízko.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Prepáčte,“ ospravedlnila som sa.„V poriadku, slečna. Nič sa nestalo,“ odvetil s neprítomným pohľadoma tlačil vozík ďalej. Bol trošku prihrbený, ale kráčal isto a dôstojne.Zaujal ma. Poobzerala som sa. Lucia striekala do vzduchu voňavky a rodičiaboli stratení v sekcii mrazených losov, kreviet a iných špecialít.Pobrala som sa za ním. Chodil pomedzi regály s domácimi spotrebičmi,fénmi, žehličkami na vlasy, fotoaparátmi, mobilnými telefónmii keramickými zapekacími miskami a vonnými sviečkami. Sem – tam sasklonil a snažil sa prečítať cenovku. Zjavne niečo hľadal a určitepotreboval okuliare.

Schovávala som sa za stojanoms cédečkami a tvárila som sa, že nový album Desmodu ma mimoriadnezaujíma. Po chvíľke prišiel k pultíku, pri ktorom nervózna ženaposkytovala zákazníkom informácie. „Dobrý deň, prepáčte, že vás obťažujemslečna,“ začal. „Ja nie som slečna, ale pani!“ vyštekla na neho Xantipa.„Ospravedlňujem sa,“ placho sklopil oči. „Čo chcete?“ povedala už troškupriateľskejším hlasom. „Ja hľadám šijací stroj. Takúto značku. Mali by ste homať v akcii,“ vysvetľoval jej a ukazoval akciový leták, na ktorom bolčerveným perom nahrubo zakrúžkovaný obrázok šijacieho stroja.

SkryťVypnúť reklamu

Ledabolo naň pozrela. „Tieto ešteneprišli!“ pokúsila sa odohnať pána a zakončiť diskusiu. Nedal sa: „A kedyprídu?“ „Ja neviem, dnes večer, možno zajtra,“ pokúsila sa ešte raz. Opäť sanedal odstrašiť: „Nevadí, počkám, aby sa mi ušiel.“ Usmiala som sa. Na čo jestarému pánovi šijací stroj. Keby čakal na vŕtačku, hobľovačku, skrutkovač,možno na knihu o umení, vôbec by som sa nečudovala, ale na šijací stroj!Čakala som, či sa ho Pani spýta, prečo čaká práve na naň, no ona sa už venovalacelkom inej činnosti. Ujo sa postavil k regálu s časopismia novinami a začal čítať a začal čakať.

Nechala som odísť rodičova Luciu, s košíkom plným teplého pečiva, mrazeného lososa, lesklýchparadajok a paprík, domov. Nemohla som odolať pokušeniu dozvedieť satajomstvo šijacieho stroja a jeho budúceho majiteľa. Počúvala som jedno CDza druhým a kútikom oka som ho sledovala. Čítal už neviem koľké novinya ubehli asi dve hodiny. Nevedel som to vydržať a zároveň som bolazbabelá ísť sa ho opýtať. Znervózňovalo ma aký je pokojný a trpezlivý. Šlasom na kávu. Sadla som si k stolíku odkiaľ som na neho mala dobrý výhľad.Sledovanie mi fakt ide.

SkryťVypnúť reklamu

Pri druhom presse s mliekoma štyroch hodinách čakania prišiel pracovník hypermarketu v modrejkombinéze, s vozíkom, na ktorom boli uložené škatule so šijacími strojmi.Vyložil ich uprostred uličky a zavesil nad ne akciovú tabuľu. Nemámpoňatia koľko stoja šijacie stroje, takže v skutku neviem povedať či bolatá cena až taká výhodná. Pravdepodobne áno, pretože v sekunde sa okolopyramídy zhŕkli ženy a brali jednu škatuľu za druhou. O chvíľu vyšielz hlúčika usmiaty pán. Trošku prihrbený si odnášal svoj vzácnya zaslúžený úlovok. Pri pokladni vybral z náprsného vreckastarostlivo poskladané bankovky a podal ich pokladníčke. Stále sausmieval. „Ešte som nevidela, že by mal nejaký zákazník z niečo takúradosť,“ prihovorila sa mu. Ujo sa k nej nahol a povedal: „To je premanželku. Veľmi rada šije a celý život túžila po takomto stroji na šitie,no nikdy sme si ho nemohli dovoliť. Šetril som jej naň, bude to prekvapenie.“ Človek celý život čaká na človeka, ktorý pre neho urobí veľké gesto. Načloveka, ktorý napriek tomu, že nepovie ani jedno jediné slovo, budenajvýrečnejší spoločník. Stisk ruky bude povzbudzujúci, objatie budeupokojujúce, pohladenie utešujúce, úsmev vyčarí úsmev a v očiach budevpísané šťastie. Človek potrebuje človeka, ktorý mu aspoň raz za život ušijelásku.

Katarína Prostredná

Katarína Prostredná

Bloger 
  • Počet článkov:  49
  •  | 
  • Páči sa:  1x

remíza Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

50 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

42 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
SkryťZatvoriť reklamu