Je to ročný rozmaznaný neposlušník. Beh má po materi. Nepotrebuje pozerať pod nohy a nepodkne sa ani pri najrýchlejšom behu.
„Boby, poď!" Voľáko sa ometal. Prekročil som ohradu. „Poď Boby." Išiel. Podliezol do pol chrbta. Zľakol sa a štekol. Druhý krát štekol. Zabral nohami. Rev už neprerušoval, iba upaľoval a prejavil všetky svoje danosti pre beh, plačlivosť a citlivosť. Ručal. Postavil na nohy pol dediny. Krava takmer zdivela.
Hodila zadkom a odtrhla sa z reťaze. Ledva som ju dobehol. Boby preskákal nakoniec vysokými skokmi pšenicu a zaliezol vo dvore pod auto.
Funguje. Paráda. Nažeňme jahňatá. Stalo sa.
Prešli štyri týždne. Nastali zmeny. Mama chváli psa. Je dobrý a aj keď je brána otvorená, neuteká a nezháňa po dedine. Podáva stále labku, ba aj druhú.
Mňa rešpektuje a teší sa, keď prídem.
Ak však poviem: „Boby poď," vypúli oči a v nefalšovanej panike uteká do dvora pod auto. Tam zotrvá v metafyzických úvahách hodinku, dve. Z blbého psa, je zrazu normálny pes. Ešte aj strážiť začal a už aj trom ľuďom opáčil na našom dvore achilovky.
