Quo vadis...

Ževraj boli dobré témy. "Slávnostný prejav pri príležitosti 100.výročiaotvorenia knižnice", "Človek od ktorého sa mám stále čo učiť(charakteristika)", "Tuším, kam kráča ľudstvo. Premýšľam, kam mámkráčať ja (úvaha)" a "Miesto, kam sa stále rád vraciam (opis)".

Vedomosti sa učím z knižiek a článkov od osôb ktoré nepoznám, životu saučím od života (všetkých naokolo). Nie, o rodičoch by som nemoholpísať. Mám veľa miest a ciest ktorými rád chodím, ale len ich opisovať?To by trebalo zahrnúť do širšieho kontextu a potom by sa tam ten opisstrácal. Vymyslieť niečo zaujímavé a vtipné o fiktívnej knižnici atrochu zauvažovať o význame knižníc by mohlo byť fajn, ale na to nemámkosti. Zostalo mi teda posledné, ktoré malo dosť neurčité vymedzenieproblému, takže som neváhal. A k tomu to bola úvaha - k úvahám sazvrháva všetko moje písanie. Takže keďže to, ako bude moja prácaohodnotená má dosť vysoký stupeň dôležitosti, šiel som na istotu.

No mal som s tým viac problémov ako som si myslel. Vpodstate nie jevôbec jasné, čo od nás chcú (ak teda niečo konkrétne chceli). Javpodstate netuším kam ľudstvo kráča. Napadá ma len ustálená fráza:ľudsvo kráča do záhuby. Naozaj, neviem ako vy, ale ja som vychovaný na katastrofických scenároch (viď Hawkingove výrokyo budúcnosti ľudstva) a niekedy mám naozaj pocit, že pri našej hlúpostiani inde smerovať nemôžeme. No samozrejme verím a dúfam, žekatastrofické scenáre sú len katastrofické scenáre. No ale každopádne,ľudstvo tam kráča už poriadne dlho a niekedykráčalo aj poriadne rýchlo (tie jadrové zbrane neboli vždyminulosťou... vlastne nie sú ani teraz..), no zatiaľ sa vždy nejako ztoho dostalo. V blízkejbudúcnosti síce na nás zrejme budú číhať určité problémy, ale to nie jeniečo ako nejaký ciel kam kráčame. To budú skôr prekážky na našej cestevo vývoji ľudskej spoločnosti. No analyzovať tak zložitúcharakteristiku a tendencie vývoja spoločnosti určite nechceli. Takžečo chceli? Pomôže nám druhá veta. "Premýšľam, kam mám kráčať ja". No jasom to pochopil len tak, že ľudstvo kráča zle a teraz sa rozhodujem, čija ako člen ľudstva budem kráčať dobre a tým sa snažiť niečo zmeniť.Takže sa dalo písať napríklad o ekologických problémoch, alebo o niečompodobnom... Ale aj tak, keď si znova prečítam tému tak za tým vidímniečo iné ako ekologické problémy. Ale neviem čo to je. Nejako matne sispomínam na moje rozhorčenia nad stádovitosťou ľudí. Proste ľudia akonejaký nemysliaci hmyz, ktorý hrabe peniaze a hrabe peniaze, konzumujea konzumuje, nestará sa o prírodu, žije a nevie a nerozmýšla prečo. Notak o tomto som písal... O tom, že sme akože racionálni ale vlastnevôbec nie sme, robíme veci iba preto že SA robia a nevieme anepýtame sa prečo ich robíme. Nepoznáme odpovede, lebo namáme ani lenotázky. Celý svet je veľká záhada, to ako sme tu, samotna existenia jetaká krásna a my sa len hmýrime a hmýrime, bez zmyslu, bez otázok, bezodpovedí, tak ako to robia všetci, autami, autobusmi, smradíme, fučíme,narážame, zabíjame... Povedal som, že som vlastne taký istý. Takmerúplne. Potom, aby som splnil časť úlohy kde som chcel opísať kamkráčam, som hovoril o tom aký chcem byť v živote. Dal som to do takejroviny, že chcem byť vlastne "obyčajný" človek, ktorý je ale troška iný- vonia kvety, teší sa z letného dažďa, nezáleží mu až tak napeniazoch, radšej premýšla a robí fyziku a teší sa keď konečne uvidímore... A potom aby som to dal dáko dokopy, tak som to zavŕšil tým, žesom síce obyčajný hlúpy človek ako všetci ostatní, ale občas v tomsvojom zhone zastavím a porozmýšlam nad tým, čo robím, kam kráčam, ktovlastne som, že to všetko robím a týmito mojimi otázkami budem vlastneiný a výnimočný - taký ako som vždy chcel byť.

Škoda len, že som to napísal zrejme trochu nešťastne a opravujúci by simali hneď po prečítaní mojej práce (alebo ešte pred tým) prečítať ajtento článok aby vlastne pochopili o čo mi ide. Písal som to nenázornea dal som iba málo príkladov na to, o čom vlastne hovorím. Asi sa ztoho nebude dať ani poriadne vydedukovať, že vlastne kritizujemspoločnosť. To asi preto, že ráno mi bolo hrozne. Nedokázal som sa rozpísať, bol som akozastavený. Neviem presne čím to bolo, no mohli to byť zrejme dve veci.Prvá - meniaci sa čas. Ďeň predtým som šiel spať v mojich biologických23:30, no stával som v mojich biologických už o 5:30. 6 hodiek nie jebohviečo, hlavne ak som v piatok umieral po dvoch týždňoch bezporiadneho spánku (zaspával som všade tam, kde som si čo len na chvílusadol, až som tomu nechápal. Na jednej prednáške som nedokázal maťani len otvorené očí!). No cez víkend som si zasa moc neoddýchýchol.Druhá vec, čo mohla spôsobiť moju disfunkciu CNS bol stres, ktorý somsi ani neuvedomoval. Síce som si proste vravel, že to napíšem dáko anemusím sa ničoho báť: jednoducho som vedel, že to bude vpohodičke. Noaj tak noc pred tým (z nedele na pondelok) sa mi celú nocvysnivovali kraviny súvisiace z nadchádzajúcim dňom a pri ceste doškoly v pondelok som podvedome neustále rozmýšlal nad svojimsvetonázorom - ako by som ho mohol prezentovať na maturite. Bolo toniečo hrozné...

Takže ponaučenie je jasné: Spať a aspoň trocha sa na to pripraviť abypotom nemusel byť ten nadbytočný stres. A dúfať, že čím skôr sa budesloh písať pomocou klávesnice - keď si raz človek na to zvykne, robí mupotom problémy sa "vysomáriť" z chaotického konceptu, a to krasopisneprepisovanieeeee.....