Slovenský a maďarský premiér sa majú veľmi radi, čo dávajú aj patrične najavo. Pri troške zlomyseľnosti by sme mohli povedať, že od čias Vinnetoua a Old Shatterhanda tu taká láska ešte nevzplanula. Pritom mnohí z nás majú ešte v živej pamäti šťavnaté francuzáky doktora Gustáva Husáka s Leonidom Brežnevom a všetko to, čo tieto legendárne bozky znamenali pre normalizáciu a všestranný duševný rozvoj socialistickej mládeže. Ale Róbert & Viktor sú predsa len iný level. Túlia sa k sebe roztomilo, úprimne, koketujú šibalsky, kumpánsky. Súcitné pohladenie každým slovom a pohľadom. Dokonalá partnerská súhra.
Nieže by to nebolo už aj v tejto polohe dostatočne nechutné, ale ich nedávna návšteva Prahy dodala významu slova oplzlosť nový rozmer. Vymeniť európsku vlajku a českú prezidentskú štandardu za zdravicu s Klausom (!) a červené Zemanove trenírky, je už fakt tvrdé súdružské porno. No a keby to niekomu nestačilo, ešte aj tú našu nešťastnú véštvorku poslali spoločne do súmračnej pi – chcem povedať riti, kde už, predpokladám, nebude mať dostatočný priestor pre spoľahlivé napĺňanie svojej pôvodnej funkcie. Dobrou správou je, že v tomto prípade niet veľmi čo ľutovať.
Viktor Orbán, nikdy neskrýval nadšenie z opätovného volebného úspechu Róberta Fica a jeho strán, Smeru a Hlasu. Lenže po tom, čo sa Čechom konečne podarilo vyvetrať po agentovi Burešovi a Poľsko s Donaldom Tuskom začalo smerovať späť k Európe a právnemu štátu, Orbán čakal na návrat svojho ryšavého miláčika úpenlivejšie než Židia na príchod mesiáša. A čo čert nechcel, dočkal sa.
Podobný orgazmus mohol maďarský premiér prežívať snáď len v prípade Brexitu, Babiša, Putina, bratov Kaczyńských, Bolsonara, idiota Trumpa a zopár spirituálne spriaznených diktátorov Organizácie turkických štátov, ku ktorým sa v poslednom čase - ako bigotný kresťan a xenofób - tak rád a hrdo hlási.
Ale čo majú spoločné títo dvaja? Myslím náš oný a ten ich, že si takto zhurta padli do nôty?! Veď, prepytujem, ani nie sú v jednej tónine! Len zvážte: ten náš, hranatý boľševický dezolát, bývalý perspektívny káder KSČ, ktorý si ani len nevšimol pád totality a v duchu už plánoval budovanie ďalšej - a ten ich, guľatučký iliberálny neofeudál, majster sveta, Európy a veľkého Uhorska v hocičom, ktorý po osemdesiatom deviatom plamenným prejavom vyzýval sovietsku armádu na odchod z, vtedy ešte obdivovanej a medzinárodne rešpektovanej, Maďarskej ľudovej republiky. Čo k tomu dodať?
Nech sa už na to pozeráme z akejkoľvek strany vyzerá to tak, že jediné, čo našich blížencov môže aj napriek uvedeným rozdielnostiam spájať je, že obaja vidia v Európskej únii a USA svojich úhlavných nepriateľov, že obaja skôr sympatizujú s krvavým ruským režimom než s modernou civilizáciou a kultúrou západu, že obaja sú bezcharakterní, skorumpovaní populisti, ktorí profesionálne klamú, konšpirujú, kradnú – a v neposlednom rade – že obaja sú hlavami štátom riadených zločineckých organizácií, ktoré by v podmienkach fungujúcej európskej demokracie nemali šancu nieže vyhrať voľby, ale ani len prežiť a existovať (... a na slobode už vôbec nie!).
Preto sa nemožno diviť, že Viktorovi Orbánovi a Róbertovi Ficovi aj toto bohato stačí k tomu, aby sa potrebovali a mali veľmi radi. Pevne verím, že obklopení opozíciou, Bruselom, Sorosom, globalistami, nezávislými médiami, mimovládkami, liberálmi, súdmi, migrantmi, homosexuálmi a ďalšími hrozbami trvalého mieru v Karpatskej kotline to nebudú mať naši bojovníci za slobodu a nezávislosť ľahké. Veď im nejde o nič iné a o nič menšie, než o prachy, beztrestnosť a udržanie sa pri moci za akúkoľvek cenu. Áno, celkom iste aj za tú cenu...
Pozn.: Ku cti Orbána by sa hádam patrilo poznamenať, že v Maďarsku sa (zatiaľ) zaobišli bez vraždenia investigatívnych novinárov.
