Niektorým to asi nedochádza. Čím je vodca strany populárnejší, tým nepodstatnejším sa stáva jej program. Čo asi tak vie tých 40% ficákov o programe Smer-u okrem zopár kľúčových slov ako zlepenec, fúj, Radičová, zlyhala, hanba a budeme sa mať lepšie!? Čo by sa stalo onehdy s HZDS bez Mečiara? So SNS bez Jana či teraz s Most-om bez Bugára? Dokonca ani strany ako SaS či KDH nie sú nijak extra programovo čitateľné ani pre gramotnejších voličov. Tých prvých ideologicky rozkmitáva fúzia bigotného pravičiarstva s freestyle-ovým liberalizmom, tých druhých nedrží pokope už nič iné než omamné puto kresťanstva a nič nehovoriace zaklínadlo "slušných ľudí". Lebo ak ide o charizmu predsedov, v prípade KDH to je, a vždy aj bolo, otázkou podprahového vnímania.
A dostal som k prípadu, keď politicko-osobnostné (in)dispozície lídra dokážu diskvalifikovať možno jediný reálny program pre Slovensko - ako je to v prípade SDKÚ. Vysvetlenie? So stranou, ktorá si dodnes neuvedomila, že jediným jej politickým úspechom bola triezva reakcia časti voličov na Mečiarove rabovačky a ktorá teraz len impotentne vyčkáva, že, po priehľadnom vykúrení Radičovej ich chrabrý predseda (s váhou Mickie Mousa a šarmom vidieckeho výpravcu na trase Palárikovo - Ľudovítov), to dotiahne s modrými do parlamentu, to ani ináč dopadnúť nemohlo.
Položme si otázku: kde sú najvýraznejšie slabiny Dzurindovej popularity? Vieme, je ich požehnane - okrem iných nie je taký ako Fico. Teraz, pred voľbami mu však najviac chýba asi to, čím oplýva Matovič. Lebo sa zdá, že voliči ho žerú aj s navijakom - nech už robí a hovorí hocičo.
Z obyčajného človeka, Igora, som mal od začiatku dojem, že, aj na pomery tej našej, slovenskej politiky, je až príliš obyčajný. Jeho detinská spontánnosť, evidentne apolitické, nepragmatické záchvaty úprimnosti, však ku podivu vždy najviac nasierali tých správnych. Nie náhodou je jedným z ústredných mediálnych ťahúňov nezadržateľne sa blížiacich predčasných volieb. Čo je, z hľadiska závažnosti chvíle, dosť frivolný fakt.
Zdá sa, že slovenská duša pracuje ešte stále viac na základe emócií než ratia. Napr. Matoviča bude možné voliť (samozrejme za predpokladu, že ho vôbec bude možné voliť a SMER - ako vždy ani teraz - nedodrží slovo a nezníži kandidátku na 40 mien...!!!) až z dvoch emocionálnych aspektov. Z empatie a ľútosti - ak chcete solidarity. U Dzurindu neprichádza do úvahy ani jedno ani druhé. Mnohí z tých, ktorí sú rozhodnutí obyčajného Igora voliť, v ňom vidia (na rozdiel od Mikiho) vlastné, vysnívané, alter ego. Čistého, priameho insiťáka, rozprávkového hrdinu, človeka zdola.. atď., atp. No a tých, ktorí ho budú voliť zo súcitu motivuje zase fakt, že je zraniteľný a neustále ohrozovaný svojím skazeným okolím (na rozdiel od Mikiho). Veď čistoočko, ktorý okrem toho, že dokáže roniť slzy pred televíznymi kamerami ako dieťa, sa neštíti škrtiť kŕčky nedonoseným národniarskym žubrienkam, či čeliť výzvam borcov, ktorých charakter nepresahuje úroveň radových balkánskych pasákov, na pästiarske súboje. A slovenskému voličovi je zrazu u riti, či má program alebo ho nemá, či sľubuje niečo alebo nesľubuje, či je liberál, pravičiar, ľavičiar alebo nedajbože, konzervatívec. Ide predsa o obyčajného človeka, ktorý nielen že je naoko dekoratívnejší než Miki ale je s ním hlavne sranda.
V týchto súvislostiach mi prišli slová profesionálneho hovorcu SMER-u ako sujet Ionescovej drámy, kde je absurdné a na hlavu postavené aj samotné javisko: "Marcové voľby do Národnej rady SR budú aj o tom, či si ľudia vyberú lacný populizmus alebo tradičné hodnotové strany." Myslel to vážne. Tak, lacní populisti z SDKÚ, zobuďte sa, lebo tu hrozí, že voľby nám opäť vyhrá tradičná hodnotová strana.
