“Teta, môžem si vás odfotiť?”
“Mňa? Odfotiť?”
Upravuje si šatku a hlavu nakláňa nabok s pôvabom mladice.
“Tohto roku budem mať osemdesiatsedem. Ešte jedna u nás je staršia, ale tá už ani nevychádza von.”
Lámkou dokrútenými prstami sa drží bráničky natretej hrubou vrstvou hnedého emailu, čo už kde-tu začína praskať a lúpať sa.
“Ujo? Tvoj ujo? Ale veď ten má len osemdesiatšesť. Ich otec mávali role tam, hore, pod Haľou,” ukazujem mi na sever.
Tú nevkusnú poštovú schránku, vyrobenú z akejsi urezanej bielej rúrky, pripevnenej drôtom o drevenú bráničku, budem musieť vo fotošope vymazať, pomyslím si.
“A naše role boli dole, tam ako sú tie topole, a ešte nad Uliankou. No potom všetko komunisti zobrali.” Povedala “komuňisci vžali”.
A ešte o tom hovorila, ako dochovala pána dekana potom, čo ho bolševici utrápili v kameňolome a štátny súhlas mu vrátili až tesne pred prevratom. Nazvala to prevratom. V tej chvíli prišlo, že celkom príhodne. Ľudu tu sú naučení volať veci pravými menami.
A ja som uvažoval, či jej naberané kydle, takto tu volajú šaty, voňajú kohútiou polievkou a beľušmi - jabĺčnymi koláčmi, aké vedia upiecť iba v tejto dedinke, tak, ako voňali šaty mojej starej mamy. A pozeral som na jej reumou skľavené prsty, či nie sú zájdené od lúskania orechov, ako mala moja babička. Taká hlúposť! Lúskať orechy v júni? Od orechov hnedé prsty mala babička až koncom októbra. I mama, ktorá jej pri tom pomáhala aj všetky babičky a tety v nedeľu v kostole, lebo skoro v každej záhrade rástol orech.
Teta ešte chcela veľa rozprávať, no ja som už musel ísť, hoci veľmi nerád, zo sveta, kde zastal čas nazad do toho nášho, kde, naopak, letí ako šialený. Aj som si povedal, že tu musím chodievať častejšie, aby som si do srdca uložil obrázky starých čias skôr, ako sa nenávratne pominú. Tak, ako sa pominula moja babička. Ale ona nie nenávratne. Veď po nej ostala vôňa kohútej polievky a beľušov, i spomienka na orechmi zájdené prsty, a mnoho ďalšieho, ako napríklad chuť jablčného muštu, ríbezľové kríčky - viničky, v záhrade, čo už patrí niekomu inému a pomník s krížom, menom a letopočtami, kam chodievam každý rok na Dušičky, zapaľujem sviecu, a modlím sa… Ale to už je celkom iný príbeh.
