Ale veď Jirásek toho popísal a nie o ňom dnes chcem. Začnem teda ešte raz.
Dolina zarezaná do Starohorských vrchov, takmer kolmo na cestu z Donovalov do Banskej Bystrice a na jej konci dedinka, dnes malebná, kedysi asi viac schovaná než pekná, všade dookola zarastené haldy z baní, medzi nimi banícke domčeky, klopačka a na kopci biely kostol. Treba sa k nemu vyštverať dlhým, krytým schodiskom na konci ktorého sa pred vami zjaví kostol v plnej nádhere. Asi tí baníci, čo to stavali, chceli aj pri ceste do chrámu zažiť pocit ako pri fáraní z bane nazad, na svetlo Božie. Ja len neviem, čo na to vraveli ich staré matere a starí otcovia, keď sa tam hore lopotiť museli, vravel som si cestou po predlhom schodisku. Ale to je teraz jedno. Proste tá medená ruda asi vynášala, a tak si mohli nechať postaviť v kostole krásny organ, myslel som si. No nebolo to celkom tak. Ten organ dali totiž majstrom Podkonickým postaviť bratia jezuiti - už o nich bola a ešte bude reč. Oni asi vtedy nevedeli, že je barokový, ani že práve prebieha nejaký barok. ani že by bol nejaký temný. A už vôbec nemohli tušiť, že raz to bude najzachovalejší barokový organ na Slovensku. No a to, že v jeden augustový podvečer roku Pána 2022 zaňho zasadne majster Stanislav Šurin a vedľa neho sa postaví s tiež barokovými husľami ďalší majster - Miloš Valent, to by im nikdy ani na um neprišlo. A propos, viete podľa čoho som spoznal, že aj tie husle boli barokové? To je predsa jednoduché! Nemali struny z kovu, ale z baraních čriev! No dobre, neprišiel som na to sám, povedal nám to ten chlapčisko, čo celú tú parádu uvádzal. Ja len nepochopím, ako môžu baranie črevá vydávať taký mäkký, zamatový zvuk.
A bola to teda jazda, dámy a páni. Najprv Frescobaldi, čo hral pápežom u svätého Petra, potom Cabanilles, vraj španielsky Bach, o ktorom som doteraz nepočul, ale znel tak bachovsky, akurát trochu veselšie, hravejšie, od španielskeho slnka a možno aj od španielskej Riojy. Potom aj čosi od nás: Marckfeiner z Levoče - hutný a zemitý a Podprockého aranžmá z levočského Pestrého zborníka. Nijako sa nevymykal, tento náš skoro súčasník, z celkovej barokovej nálady večera, len tá suita znela tak, ako keď sa do starého, krásne tmavého chrámu tlačia slnečné lúče cez nové vitráže, ktoré objednal pán farár - umelec. A zase tí jezuiti: Domenico Zipoli, jezuita pôsobiaci v Južnej Amerike, kde učil hrať a spievať domorodcov. A spolu s ostatnými jezuitmi ich tam chránil pred zlatabažnými Španielmi a Portugalcami. Pri jeho Versi a Canzone som čakal, že do kostola každú chvíľu vstúpi zbor polonahých, pomaľovaných Indiánov s perami vo vlasoch, spievajúcich Salve Regina. Asi ste videli Misiu, nie?
“Ktorého si Panna z Ducha Svätého počala, z Ružencových sonát Heinricha Ignaza Franza Bibera,” uviedol ten šikovný chlapčisko ďalšiu skladbu a ja som si potom bol na betón istý, že som v nej zachytil tú chvíľu, keď Gabriel Panne oznámil, že bude matkou Kristovou.
A ešte veľa krásneho tam zaznelo a bolo by to nadlho, len som si tak povedal, že ten barok asi nebol až taký temný, keď sa ľuďom chcelo stavať krásne organy, stružlíkať nádherné husle čo nehrajú, ale spievajú, alebo plačú, proste to, čo práve treba, a skladať takéto kantáty, fúgy a tokáty. A jezuiti tiež asi neboli takí zlodusi, ako u Jiráska a Dostojevského. Keby len toto, univerzity a juhoamerické misie po nich ostali, akože toho ostalo ďaleko viac, tak stačí. Dobre tam bolo, v Španej doline za zvukov organa a huslí so strunami z baraních črievok v objatí muziky z neba. Ono, ten barok má jednu výhodu. Kým v gotickom kostole vás všetko, úplne všetko - lomené oblúky, štíhle stĺpy, kružby a veže upriamujú na nebo, v barokovom kostole vám príde, že v tom nebi už ste, alebo aspoň v jeho parádnej predsieni. A tak je to aj s barokovou muzikou. Tú asi musia hrať a spievať tí bacuľatí anjeli a extatickí svätí na oltárnych obrazoch v kostoloch. Iné si ani predstaviť neviem, leda ešte tak Mozartove Loretánske litánie a Requiem, a možno ešte Palestrinu a gregorián. No dobre, aj iné možno, ale najviac určite muziku z obdobia baroka.
Len ma prosím neberte celkom vážne, lebo ja som skôr taký ten dobre informovaný poslucháč hudby s obstojným vkusom a sluchom, ale interpretačný kumšt prešiel celkom povedľa mňa, o čom by vedela svoje porozprávať moja bývalá učiteľka hry na akordeón. Dúfam, že to nečíta…
