No dobre, zapovedal som sa minule, že do krčmy viac chodiť nebudem. Nepijem už pár rokov, ale intoxikovať mozog sa dá aj pridlhým pobytom medzi vymletými hlavami, čo otvárajú ústa a hovoria, púšťajú von rôzne slová. Málo vám je potom platné, že sedíte iba pri sóde, proti tomuto sa obrniť nedá.
Ale zapovedal sa aj Ďuro. Viete, ten z minula, čo hovoril o sfetovanom trpaslíkovi. Ďuro si povedal, že nebude piť. Takže ja som si predsavzal, že do krčmy už nepôjdem, Ďuro, že prestane piť a napriek tomu sme sa obaja znova stretli…v karčme. Pri sóde. Ďuro abstinuje už skoro 24 hodín, a je to na ňom vidieť. Po dlhšom čase sa oholil a osprchoval, aj košeľu vytiahol novú, vypratú, ale stále ma strašnú opicu. Aj absťák. Trasú sa mu ruky, vraj od rána, potí sa a je podráždený. Je však odhodlaný vydržať a do krčmy sa prišiel ukázať, aby všetci vedeli.
“No dobre, možno nie je feťák, aspoň teda nevyzerá,” hovorí mi chlácholivo a ja nemôžem uveriť, že si čokoľvek z minula vôbec pamätá. Veď bol opitý ako čík.
“Nemysli si. Nie som ani ja celkom sprostý. Niečo som si prečítal, aj telku pozerám, i po inetrnetoch sa túlam,” pokračuje.
“Veď to, veď to. Internety,” hundrem si pod fúzy a sledujem, ako Ďuro dvíha pohár so sódou s roztrasenou rukou.
“Ale nacista to je celkom určite. Čítal som. Azov, Donbas a vzbura v Odese. A uznáva Banderu, no a ten bol nacista,” vraví, ale celkom pokojne, nie ako minule.
Nemám chuť s ním debatovať, len uvažujem, ako dlho vydrží nechlastať. Keď tu on odrazu začne o Huntingtonovi a Fukuyamovi.
“Ani jedno, ani druhé nie je voľbou pre nás, Slovänov.” Tak nejako to vyslovil. So širokým ä.
“Jeden nás chce pozápadniť a druhý vrhnúť do neľútostného boja civilizácii,” neprestáva ma šokovať Ďuro, ale nedarí sa mu vtiahnuť ma do jeho geopolitickej debaty.
“My sme svojstojní! Rozumieš?” zacítim v jeho otázke náznaky agresivity. Asi preto, že sa s ním nebavím. Ešte na mňa vytiahne De mare liberum a Kantov večný mier a asi sa poskladám, smejem sa v duchu.
“A v čom sme svojstojní? My Sloväni?” pýtam sa, aby reč nestála.
“No, napríklad takí Rusi,” je Ďuro opäť doma, “ruská opera, ruský román. Západniari len tak čumia, čo tam vzniklo!”
Nemám chuť mu vysvetľovať, že jediné svojstojné na ruskej opere a spisbe sú len tie odporné maštaľné vône, hysterické a pre Západniara nepochopiteľné poryvy ruskej duše a štipľavá príchuť vodky. To všetko navešané na západné formy, inak by ich ani nebolo možné poukladať. Asi som trochu predpojatý, no nedá mi inak. Pekná mi svojstojnosť, myslím si a asi sa pri tom usmievam, lebo Ďuro je už vážne naštvaný.
“Neonacista. Je to neonacista, banderovec,” buchne po stole a kamsi odchádza. Asi si ide zapáliť, myslím si. No keď sa po čase vráti, smrdí nielen tabakom ale aj pálenkou. Asi mu padla k duhu, lebo sa mu už ruky netrasú, nervozita je ta-tam a viac sa nepohráva s Fukuyamom ani Huntingtonom. Modré, slovanské oči má zase na kapra - riedke, roztopené v liehu.
“A ešte aj feťák je to. Malý, sfetovaný trpaslík!”
Hlavu má celkom pri mojej tvári a mne sa dvíha žalúdok z alkoholových výparov a výplodov ochmeleného mozgu, čo súčasne vychádzajú z jeho úst.
Znova je všetko, ako má byť. Dopíjam sódu, odchádzam a Ďura zanechávam v zajatí jeho geopolitiky. Cestujem v čase, či čo? Všetko je tak, ako minule…
