„Čo chcete?“ pýta sa protivná fúzatá babizňa v okienku s nápisom „Lampáreň“.
„Vrátiť občiansky preukaz,“ odpovedám nesmelo, hoci pôvodne som prišiel odhodlaný a poriadne nabrúsený. Moju nasrdenosť ešte umocnil nejaký kretén, čo ma celou cestou zozadu vyblikával diaľkovými svetlami a keď sa mu konečne splnil jeho testosterónový sen a predbehol ma na prechode pre chodcov, pričom takmer zostrelil mamičku s kočíkom, ukázal mi elegantný zadok svojej oktávie s hrdým nápisom v azbuke: Brat za brata!
„Tak si s tým choďte na políciu, alebo na nejaký úrad,“ vrieska odporná baba v okienku. „My sme lampáreň, my takéto nevybavujeme.“
„A čo teda vybavujete?“ opáčim.
„Nič, celkom, nič. My sme tu na to, aby sme nič nevybavovali ,“ odvrkne. „Odkedy železničiari nepoužívajú lampy, sme celkom zbytoční.“
Musel som pôsobiť poriadne zdrveným dojmom, keď ma ešte aj tej nepríjemnej babe prišlo ľúto. Teda, asi sa jej ma uľútostilo, lebo sa nečakane opýtala: „A prečo vlastne chcete vrátiť občiansky? Vypršala vám platnosť?“
„Nie, nevypršala. Je platný ešte dobrých osem rokov. Ale nechcem ho viac,“ odpovedám a nakuknem dovnútra babinho kráľovstva. Nemá tam dokopy nič, len stôl, stoličku, starú plechovú skriňu, zamknutú na visiaci zámok - asi tam sú schované nepoužívané železničiarske lampy, preblesne mi mysľou - a na stene prahistorický, veľký, zažltnutý predvolebný plagát svojstojného Stredoslováka, čo sa otcovsky usmieva - takto sa vedia len srdeční Stredoslováci. V pazúroch zviera šálku, na pozadí má Alpy - Tatry totiž veľkému Stredoslovákovi nestačia - a celý svet presviedča, že toto je krajina jeho srdca.
„Aj pre toto ho nechcem,“ ukážem babizni afiš na stene za ňou.
„To nie je moje,“ vraví takmer zahanbene. „Ja milujem Žochara!“ Je viditeľne zamilovaná. Platonicky, no o to čistejšie, hlbšie a oddanejšie.
„Ale pred Žocharom ste milovali Stredoslováka, tak?“
Baba sa zarumení ako mladá panna a previnilo prikývne.
„A potom ste na chvíľu prebehli k Jamkatému, aj so Zeleným ste koketovali, ale vrátili ste sa k Žocharovi. Pravdu mám?“
Vyvaľuje na mňa okále s krvavými vlásočnicami a v tupom pohľade má prekvapenie až zdesenie.
„A nedali ste sa očkovať, že nie?“ pýtam sa jej ďalej.
„Nedala, ako viete?“ Baba je celkom vykoľajená, hoci pracuje pri dráhach.
„Nuž, viem. Len uvažujem, či preto, že vakcína obsahuje mikročip, alebo preto, že nijaký covid neexistuje?“
„Aj, aj,“ vraví a nedôverčivo si ma premeriava.
„A uznávate Putina, však?“
„Pravdaže. Aj Orbána. Obraňujú tradičné hodnoty!“ ožije baba.
„A ešte si myslím, že odmietate sväté prijímanie na ruku a ste presvedčená, že pápež je antikrist,“ pokračujem neomylne.
„Počujte, nie ste vy nejaký tajný? Odkiaľ to všetko môžte vedieť?“ Baba je očividne nervózna, ako som ju odhalil. Zašmátra vo vrecku a vyťahuje mobil. Na obrazovke sa jej mihnú skrížené vlajky - slovenská a ruská.
„Nikam nevolajte. Už som s vami skončil,“ snažím sa ju upokojiť.
Začína sa ma zmocňovať pocit neodbytného zhnusenia. To moje zhnusenie je už diagnóza, myslím si. Nestalo sa mi to prvýkrát. Tento stav sa mi v ostatnej dobe pravidelne vracia a ja s ním neviem nijako bojovať. Začalo to nevinnou otázkou na tridsiate výročie založenia republiky. Akýsi perohryz sa ma pýtal, prečo som na ňu hrdý a ja som ho odbil, vraj odkiaľ vie, že som hrdý. A potom sa to celé spustilo. Čím viac som dumal, tým mocnejšie sa vo mne vzpínalo rozhodnutie niekam zájsť a vrátiť občiansky .
„Ale čo budete robiť bez dokladu totožnosti?“ vyrušila ma zo smutného uvažovania fúzatá babizňa v okienku.
„Neviem, ale mám pocit, že mi bude ľahšie. Hádam. Keď pretnem všetky spojivá s takými...“
„...ako som ja?“ zaškriekala a vycerila na mňa pokazené zuby.
Teraz som bol prekvapený zase ja. Baba preukázala nezvyčajnú dávku inteligencie.
„Áno,“ prikývol som nesmelo.
„Ale, mladý pánko, to predsa nejde. Raz sme rodáci, nuž rodákmi ostaneme. Bez občianky, či s ňou. Mňa sa nezbavíte. Nás sa nezbavíte,“ kŕka škodoradostne babizňa. Príde mi ako taká stará ropucha. Mám chuť ju zdrapnúť za modrú vetrovkovú vestu, podšitú umelou kožušinou, čo má na sebe, vytiahnuť ju von z okienka lampárne a poriadne ňou zatriasť. No neurobím nič.
„Myslíte, že keď vrátite tú malú kartičku, nebude vás viac nič spájať so Stredoslovákom, Žocharom, Jamkatým, Zeleným, nebude nijakej väzby s nami, hlupákmi, čo sa nechcú očkovať, lebo sa boja čipov, nebudete mať nič spoločné s prepitými, primitívnymi vagabundmi na námestiach mávajúcich vlajkami, s kladejakými bratzabratmi. Domnievate sa, že prestane existovať krajina, čo nemá poriadnych škôl, ciest a nemocníc, ani armády a súdov? Krajina, ktorej občania vylejú von plytké city kvázivlastenectva len vtedy, keď sa vyhrá v hokeji, alebo nejaký náš cyklista bicykluje rýchlejšie ako ostatní? Nádejate sa, že nebudete viac príslušníkom národa hlupákov, čo si volí rovnakých duševných mrzákov a necháte si len tých niekoľko enteligentov, ktorým rozumie iba pár vám podobných? Kadejakých buditeľov, disidentov, spisovateľov, umelcov? Zavriete sa s nimi do vášho sveta a odmietnete nás ostatných? Myslíte, že sa len tak ľahko zbavíte všetkého toho, čo sa volá vlasť, krajina, spoluobčania? Krv, hroby predkov, dedičstvo generácií?“
Nemám slov. Povedala síce opovržlivo „enteligentov“, a o dedičstve generácií počula asi pred rokmi v športovej hale na Pasienkoch, ale inak hovorila súvisle, príčetne a v podstate pomenovala všetko, čo som mal na mysli. Povedal som si, že je čas na ústup, že sa mi to azda marí, že táto stvora by predsa nemohla byť schopná takých slov. No babizňa mi to chcela dať pekne vyžrať. Zabuchla okienko a vyvalila sa von z dverí lampárne. Ale to som sa už rýchlym krokom vzďaľoval. Bolo mi jasné, že tu sa občianskeho nezbavím. A asi sa ho nepôjde zbaviť vôbec. Aj keby som ho rovno zahodil do rieky, alebo do koša, ostanem príslušníkom tohto národa. Je to môj údel a musím ho niesť, či sa mi páči, alebo nie. V ten deň som si povedal, že niekam utečiem, ale bolo mi jasné, že túto krajinu a tento národ budem mať aj tak vypálené v srdci ako znamenie.
Baba ešte stála vo dverách, a niečo po mne ziapala. Bola znovu vo svojej pôvodnej forme. Kričala čosi o vlastizradcoch, judášoch, janičiaroch a posielala ma do čertov, diablov. V skutočnosti ma však zahnala nazad, medzi nich.
A možno stačí, keď zájdem za psychológom. Snáď mi poradí, ako zabojovať s narastajúcim pocitom zhnusenia. Lebo sa nezdá, že by sa to malo akokoľvek zlepšiť.
