„Slečna? Alebo pani? Zaiste pani, ktorá sa znovu stala slečnou,“ prihovorí sa jej. Nezvykne odpovedať cudzím mužom. Tobôž takýmto čudákom. Vraj pani, ktorá sa stala slečnou. Zoslečnovatela, napadlo jej nevdojak. Ale teraz jej to nedá. Čo od nej môže chcieť?
Mladý muž, úplne obyčajný, povedala by, že až nezaujímavý. No nie je to celkom tak. Za nenápadným zovňajškom, strednou postavou odetou do oblečenia vyskladaného z lacnejších značiek, ako hneď odhadla pohľadom znalca, sa skrýva čosi, čo si ju podmaňuje od prvej chvíle. Sú to asi tie oči, blankytne modré oči, ktoré sa na ňu dívajú uprene, nie však bezočivo. Taký príval záujmu o svoju bytosť už dávno nezažila. Ak vôbec niekedy. Áno, bude to tými očami alebo azda ešte niečím neviditeľným.
„Čo chcete? Prečo sa mi prihovárate?“
Jej dobré vychovanie nedovolí nadviazať rozhovor s neznámym chlapom na prvé vyzvanie uprostred vianočným gýčom vyčačkaného Auparku. Ale tak veľmi ho nechce odplašiť, preto sa za príkrymi slovami učupí nedobre schovávaný záujem.
„Celkom nič,“ usmeje sa muž a ona má dojem, že krajšie zuby nikdy nevidela. Ani v televíznych reklamách na zubné pasty. Vie, že podlieha čaru tohto mladíka, no celkom ináč, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať.
„Hádam by som vás rád pozval na kávu. Tuto za rohom je dobrá kaviareň. Máte rada kávu, však? Ženy vášho veku obyčajne milujú kávu. A dnes už je z čoho vyberať. Kvalitná zmes, prípadne robusta alebo arabika. S chuťovým profilom maliny, tmavej čokolády, s jemnými tónmi marhúľ a orechov,“ smeje sa a ona už vie, že nemôže odmietnuť, že sa týmto zvláštnym mužom dá pozvať, hoci sa to vonkoncom nepatrí. Času má dosť, o to nejde, ale že sa vo svojom veku, na ktorý zvláštny neznámy necitlivo, nie však drzo, skôr detsky naivne, naráža, ešte nechá takto ohlúpnuť, tomu nemôže uveriť.
„Áno, ženy môjho pokročilého veku zvyčajne milujú kávu,“ uškrnie sa blahosklonne a nasleduje mládenca ako uhranutá. Kráča vedľa neho a nenápadne si ho obzerá. Je nanajvýš taký vysoký ako ona, i keď jej pekných pár centimetrov pridávajú opätky na drahých čižmách.
Nechce, aby boli ticho, pretože sa cíti trápne. Radšej nech hovorí o káve, ba hoci aj o jej veku. Len nech nekráčajú potichu. Vtedy si pripadá ako hlupaňa, ktorá sa za pár sekúnd nechala zbaliť.
„Takže ženy môjho veku, vravíte. A koľko mi hádate, mladý muž?“
Míňajú obrovský vianočný strom na štvorcovom námestíčku, do ktorého sa zbiehajú nákupné pasáže obchoďáku. Strom sa týči až na najvyššie poschodie.
„Mami, prečo nevonia ako ten náš?“
Strhne sa, zastane. Aj mladý muž zastane.
„Pýtali ste sa niečo?“ obráti sa naňho.
„Ja nie, vy ste sa pýtali, koľko rokov vám tipujem, nuž premýšľam. Máte štyridsať? Tento rok vám minula štyridsiatka?"
Je celkom zmätená. Odkiaľ to vie tak presne. Čo sa to deje? A ten hlas dcérky. Zakaždým keď ide okolo tohto stromčeka, spomenie si naň a zovrie jej srdce. Pred očami má hlavičku bez vláskov, na ktorej sa dcérke rysovali modré žilky, pravda, prikrytú pletenou čiapočkou. No tmavé kruhy pod očami už nebolo ako schovať. Akútna leukémia v konečnom štádiu. Ešte ju pustili domov na sviatky. Na jej posledné sviatky.
„Nevonia, miláčik. Náš je živý, tento je umelý,“ odpovedala jej so srdcom rozdrúzganým bolesťou na márne kúsky.
„A Ježiško nosí aj umelé stromčeky?“ pýtala sa dcérka a potom sa rozkašľala, až sa museli na chvíľu posadiť.
„Dobrá otázka,“ odpovedala mama.
„Mami, ty vždy povieš ,dobrá otázka‘, keď nevieš odpoveď,“ hovorila dcérka a dívala sa na mamu veľkými, smutnými, utrpením predčasne zmúdrenými očami.
Gabinka, tak sa volala, odletela do neba pár týždňov nato. Všetky priateľky jej vtedy hovorili, že musí rýchlo nahradiť jej miesto novým životom. Nahradiť jej miesto, akoby niečo také bolo možné. I tak počúvla. Keď sa jej muž dozvedel, že je tehotná, povedal, že buď dieťa, alebo on. Vybrala si jeho, stratila oboch. I tak už v tom čase mal milenku.
„Tak teda robusta, arabika alebo zmes?“ vpadne do jej temných spomienok neznámy.
„Prosím?“ strhne sa a až teraz si uvedomí, že sedia v kaviarni s čudným názvom, aké sa teraz takýmto podnikom dávajú.
„Akú si dáte kávu?“ usmeje sa mladý muž a v jeho pohľade je porozumenie. Akoby si priamo listoval v jej myšlienkach. Je to obnažujúce, ale nie nepríjemné. Práve naopak. Má chuť si k nemu sadnúť, položiť si hlavu na jeho rameno a poriadne sa vyrevať. Nie, nie tak, ako dávala hlavu na rameno svojmu mužovi. Skôr ako otcovi. To je čosi úplne iné. Aká čudná chvíľa, myslí si.
„Bolo by veľké barbarstvo, keby som si objednala perníkové latte?“ odpovie.
„Vôbec nie. Veď sú Vianoce,“ usmeje sa on.
Áno, sú Vianoce, skoré dopoludnie Štedrého dňa. Vybrala sa do Auparku, aby kúpila nejaké drobnosti pre tých pár známych, ktorých ešte má. Aspoň bude dôvod ísť ich cez sviatky pozrieť. Nuž a nemusí sedieť doma. Opustení ľudia nemajú radi Vianoce, to sa predsa veľmi dobre vie.
„Môžem sa vás čosi opýtať?“ osmelí sa, keď im čašníčka s pírsingom v nose a s potetovanými rukami, ináč veľmi milá a ochotná, donesie kávy.
Muž nepovie nič, len ju posmeľuje čarovným úsmevom.
„Kto vlastne ste?“
„Anjel,“ ovalí ju odpoveďou a ona sa trochu odtiahne. Ešte toto jej chýbalo: stretnúť na Štedrý deň cvoka v nákupnom centre a nechať sa ním rovno pozvať. To sa môže prihodiť iba jej! Teraz sa ho nezbaví. Nepokojne sa obzerá okolo seba. Odhaduje, či by jej v prípade potreby mal kto pomôcť.
„Bojíte sa? Tak sa nebojte.“
Až teraz si uvedomuje, aký má muž príjemný, hlboký hlas.
„Len sme nechceli, aby ste boli v tento deň sama.“
„Nechceli? Kto?“
„No predsa ja, Gabinka a chlapček, ktorý nedostal meno.“
Zovrie sa jej srdce, zatmie pred očami a chvíľu sa spamätáva. Teda predsa len naozaj stretla anjela na mieste, kde by ste anjelov nečakali. Vo vianočnom Auparku. Zovretie povolilo, zrak sa jej rozjasnil a celé vnútro jej zalieva sladký, hrejivý pocit. Odrazu dostane obrovskú chuť chytiť anjela za ruku, prisadnúť si k nemu a plakať a plakať. Nie je si však istá, či sa to smie.
„Mám vás pozdraviť a odovzdať tisíce bozkov a pohladení. Od oboch.“
„Aj od chlapčeka, ktorý nedostal meno?“ pýta sa žena potichu a z luxusnej kabelky vyberá papierové vreckovky.
„Aj od neho.“
Žena si utiera slzy a túži ostať v tejto schovanej kóji kaviarne Caffein, či ako sa volá, aj celé sviatky, keby to bolo možné.
„Zaplatíte, prosím?“ opýta sa jej spoločník. „My anjeli sme poslovia dobrých správ, ale peniaze, tie my nemáme.“
Vysiaka si nos a prikývne. Položí peniaze na stôl a odchádza. Sama. Pri stole už nik nesedí.
