Píše sa rok 1939 a neskorší “osloboditeľ” z Východu sa vrhá na ďalšiu krajinku, ktorú sa chystá dobyť a začleniť do svojho mocnárstva.
- Celé to nebude trvať dlhšie, ako 14 dní, zajtra budeme večerať v Helsinkách, vodcovi dáme pekný darček k šesťdesiatke, - kasajú sa generáli a Molotov. Vieme, ako to celé dopadlo. Nie o tom som však chcel.
Vo Švédsku na rodnom statku v Mårbacku v tej dobe trávi posledné roky svojho plodného života múdra stará žena, spisovateľka, prvá ženská nositeľka Nobelovej ceny za literatúru Selma Lagerlöfová. Určite ste putovali s jej Nilsom Holgerssonom a divými husami po Švédsku, alebo ste slzili nad nešťastným Gösta Berlingom, či sledovali osud sektárskych dalarnských dedinčanov, čo sa presťahovali do Jeruzalema, prípadne vám mama v detstve čítala z Legiend o Kristovi.
Nuž a táto dáma sa po napadnutí Fínska “hrdinskými” Sovietmi rozhodla poslať svoju nobelovskú medailu fínskej vláde, aby jej pomohla zhromaždiť peniaze na boj proti nepriateľovi.
To by dnes bolo povyku, že takto v podstate prispela k predlžovaniu vojny a ďalšiemu zabíjaniu. Veď agresora predsa treba nechať tak, nech beztrestne vraždí a zaberá cudzie územia, nie?
Na to možno povedať len dve veci:
Po prvé: Pohnutá fínska vláda peniaze získala z iných zdrojov a medailu jej vrátila.
Po druhé: Múdra Selma napísala zbierku poviedok pod názvom: Trollovia a ľudia (Troll och människor). Musím si ju prečítať…
