Mal som dnes hrozný sen. Pozeral som sa na zjazd štátostrany, už ani neviem, koľký v poradí. Posledný, čo si pamätám, bol šestnásty, tak tento musel byť sedemnásty, alebo tak nejak. Plná sála, jednota v myslení i hlasovaní, v prvom rade sedí veľvyslanec veľkého Sojuzu a k davu hovorí preceda. Potlesk. Veľa potlesku. Práve sa vrátil zo spriatelenej Číny a predtým dal zásadný rozhovor pre prvý televízny kanál v Sojuze, kde rečnil o zhnitom Západe, na kolenách sa koril pred bratským sovietskym národom - ochrancom a osloboditeľom a so slzami v očiach si pýtal pozvanie na oslavy konca veľkej vlasteneckej.
Po ňom sa za rečnícky pultík postavil bývalý šéf komunistickej mládeže, teraz už mierne obstarožný boľševíček s pribúdajúcimi kilami a červenými líčkami.
„Ach jaj, Blboš…“ zašepká ktosi celkom vzadu a vedľa neho sa niekto ticho zasmeje, ale potom sa obaja ustrašene pozrú okolo seba, či ich nik nepočul.
„Česť práci, súdružky a súdruhovia,“ pozdravil prítomných ako sa patrí. Povedal, že sa vrátil zo Sojuzu, kde sa vraj bol poďakovať za oslobodenie. Potlesk.
A potom ešte akýsi šulín, ale Štrougal to nebol, i keď sa tak tváril, hovoril o nepriateľskom pakte NATO. Potlesk.
A vystúpili aj zahraniční hostia. Potlesk.
Ako to už v snoch býva, vlúdilo sa aj do toho môjho zopár anachronizmov, napríklad veľká plochá obrazovka na pódiu a hodinky IWC DaVinci Perpetual Calendar Kurt Klaus na ruke precedu. Ináč skoro všetko sedelo.
Ešte šťastie, že som sa prebudil z popoludňajšieho šlofíka. Bol som celý spotený. V telke práve končila debata medzi Kňažkom a nejakým starým ruským agentom. Hotová hrôza!
Vypol som televízor a povedal som si, že 35. výročie Nežnej radšej oslávim tichou spomienkou na časy, kedy som neveril, že podobné veci sa sa ešte niekedy udejú čo i len vo sne.
