Slovenský butatót Fico na maďarskej frančíze amerického plesu príšer pod názvom CPAC v Budapešti celému svetu sedláckou agličtinou potvrdil to, čo o ňom všetci vedia: “Som slovenský sociálny demokrat alebo, ako s obľubou hovorím, vidiecky socialista, sociálny demokrat z dediny.”
Treba niečo dodať k slovám toho plebejca?
Snáď len toľko, že tieto slová vyriekol pred spokojne si pokrochkávajúcim veľkomaďarským prasaťom, ktoré takto uistil v jeho šovinistickom presvedčení o panskom národe a hlúpych dedinčanoch z Felvidéka, za ktorých Slovákov vždy považovala a potichu stále považuje maďarská verchuška, mimochodom priam nepatrične džentrická, pretože takou bola väčšina maďarskej šľachty až na pár výnimiek odjakživa. (Orbáň či Sijarto navyše ani nie sú nijaká aristokracia, len nadrapujúce sa Maďariská. Rovnako z dediny, ako náš butatót.)
Akokoľvek, Ficina oživuje husákovské naratívy a dočervena zafarbené romantické drísty o vidieckom národe bez elít, júchajúceho pri vatrách v zapadlých dolinách. Bez elít, bez vzdelania, bez móresov. Takýto národ potreboval boľševik a potrebuje aj Ficina a takáto je jeho voličská základňa.
V Budapešti proste a sproste vystúpil sociálny demokrat z dediny. Nijaký maďarský pán, čo dupne čižmou v Bruseli a spôsobne sa ukloní v Kremli a bozkáva ruku dámam, ale aspoň sa s ním niekto baví. Veď zábavný je tento uhorský epigón. Náš sedlák to dáva na hulváta. S kamarátmi sa povadí, nepriateľom pobozká riť. Lebo nevie inak. Nemá nápady, vízie, riešenia. Nemá celkom nič, okrem živočíšnej túžby ostať na slobode. V záujme toho odovzdá aj onoho povestného bieleho koňa Svätoplukovho syna, aby mu Maďar pomohol proti vlastným. Celý príbeh o bielom koňovi je síce idiotina, ale Ficina ho oživila v celej smutnej nádhere. A keby len koňa odovzdal, on uzavrie aj registrované partnerstvo s Rusom, čo jeho krajinu vedie na zozname nepriateľských štátov a považuje ju za jeden z cieľov útoku i s Maďarom, čo mu pred očami skupuje paláce a pôdu. Len je vtipné a príznačné, že k ďalšiemu z Ficinových comingoutov došlo na “superkonzervatívnom” CPACu.
Prišiel žochar (na maďarský CPAC), videl, nadrístal a prehral. Len o tom ešte nevie. My však áno.
Otázkou ostáva, ako dlho sa ešte necháme urážat týmto komunistom s nepatrične drahými hodinkami a neúnosne smradľavými ponožkami…
