Pôvodne som sa chcel s Carlom Gustafom Emilom, slobodným pánom z Mannerheimu zhovárať o jeho cestách na Ďaleký Východ, ku Kalmykom, Kazachom, Číňanom, do bájneho Chöch chotu, Modrého mesta - metropoly Vnútorného Mongolska Chcel som, aby mi porozprával, ako ho takmer ukameňovali tibetskí mnísi v Labrangu, ako vystúpil na Wu-tchaj-šan - svätú horu budhistov. Želal som si počúvať o Veľkom čínskom múre, Ťan-šane, Žltých Ujguroch, Samarkande, Japonsku a Transsibírskom exprese. No Carl Gustaf mal iné plány. V prvom rade, upozornil ma, neznáša svoje tretie meno Emil, a najradšej má, keď mu hovoria prosto - maršal Mannerheim, maršal Fínska.
Hoci po fínsky spočiatku takmer nehovoril, rodáci si ho vybrali za najvýznamnejšieho Fína všetkých čias. Za sebou nechal aj takých kovaných Fínov, ako Sibelius, Agricola, Waltari a Nykänen. Ale ako správne vraví maršál všetkých Fínov, keď rinčia zbrane, múzy mlčia. Nuž sa mu podarilo stať sa najslávnejším Fínom všetkých čias. Doslova si to vybojoval.
“A to som bol kedysi pekný darebák, nie a nie sa usadiť, asi som to zdedil po otcovi,” spomína maršal na mladosť, ale ani sa nenazdám, zase je pri vojne.
“Tí Ukrajinci sú tak trochu ako my,” hovorí, “akurát im pomáha celý svet, na nás sa všetci vykašľali, len Švédi nám poslali jednu stíhaciu peruť a dva prápory. Inak nič. Čo by som ja dal za také opevnené pohraničie, aké ste vy mali v Československu, a vzdali ste sa bez boja,” hundre starý pán a zapáli si fínsku työmiesku - presne takú, akou dymil pod nosom Adolfovi v štyridsiatom druhom, keď mu prišiel aj s Göringom blahoželať k sedemdesiatpäťke, hoci maršal o to ani najmenej nestál. Adolf fajčenie neznášal, ale maršalovi nepovedal ani slovko. Ináč, Mannerheim by mohol fajčiť aj marlborky, ale on je hrdý Fín. Radšej, ako lahodné ameriky, má tieto tuhé fínske.
“A potom mi napísal sir Winston, vlastne vtedy ešte nebol sir, že si mám vybrať, na ktorej strane stojím! Vieš, čo som mu odpísal? Vieš? Že ak chcete prežiť, môžte na spojenectvo so Sovietskym zväzom pristúpiť len vtedy, ak ste veľmi silný a veľmi ďaleko. Jemu sa radilo tam, spoza kanála. Ale ináč to bol múdry pán. To, čo som mu napísal vtedy, platí aj dnes, nech sa už tá krajina na východe volá hocijak. Zapamätaj si to.”
Maršal Fínska zahasí työmiesku. Má od tých cigariet bez filtra celkom žlté prsty. A vôbec, nemal by toľko fajčiť.
“Za dva týždne sme potom Sovietom vymlátili dobrú štvrtinu toho, na čo Ukrajinci potrebovali deväť mesiacov, a to ktovie, či si ešte nepridávajú,” zaznieva z maršalovho hlasu hrdosť a mne sa robí nevoľno z toho spomínania starého vojvodcu. Stále len samá vojna, krv, zabíjanie. Ja by som radšej o Ťan-šane, Madráse, Barme a Himalájach. Na chvíľu sa maršal podvolí, ale len aby spomenul, ako na poľovačke s nepálskym kráľom Tribhuvanom zastrelil tigra, čo bol dlhý viac ako tri metre. A keď neverím, mám sa ísť pozrieť na jeho kožuch do múzea v parku Kaivopuisto. A už bol zase na fronte v Karélii. Nečudo, je práve výročie útoku Sovietskeho zväzu - tradičného vojnového agresora, čo sa potom rád hrá na osloboditeľa - na Fínsko. Až som sa musel pozrieť do kalendára, aký rok sa práve píše. 2022. Toto bolo v 1939. 30. novembra. Potom sa Rusovi zachcelo Litvy, Lotyšska, Estónska, Poľska, Königsbergu a už to šlo: Maďarsko (verte či nie, to tlsté prasiatko v Pešti asi už zabudlo), Československo, Afganistan, Moldavsko, Gruzínsko, a tak ďalej, a tak ďalej, až po Ukrajinu, až na okraj jadrovej vojny.
Maršal Fínska len mávne rukou a povie, že sa ich netreba báť. Nakoniec ich aj tak odvšadiaľ vykúria.
“A pozri, kde je dnes moje Fínsko a kde tí mužíci?”
Nemá ich rád, hoc aj vyštudoval jazdeckú školu cára Nikolaja v Petrohrade.
Myslel som, že dnes už skončí, ale ešte čosi mi chcel. Prihladil si šedivé, starostlivo zastrihnuté aristokratické fúzy, zapálil ešte jednu työmiesku, naklonil sa ku mne, až som zacítil jemnú kolínsku zmiešanú s vôňou dymu z lacného tabaku a dôrazne povedal: “Ale našich Židov som tomu nemeckému bastardovi nikdy nevydal. Budete si musieť počkať, až budem mrtvý, povedal som mu.”
Sucho sa zasmial svojmu vojenskému vtipu a hrdo sa na mňa pozrel.
Znova sa odtiahol, až mu na hrudi zaštrngotali všetky metále: Rád sv. Anny 3. triedy, Rád sv. Vladimíra 3. triedy s mečmi, Rád sv. Stanislava 1. triedy s mečmi, Rád sv. Juraja 4. triedy a ďalšie kríže, hviezdy a levy. A za pásom sa mu zaleskol zlatý meč za chrabrosť.
Takto som s maršalom všetkých Fínov zaspomínal, ako sa Rusákovi zachcelo susedovho územia. Akoby toho beztak nebolo dosť.
