Mannova Johana bola komunistka a do Fínska ušla pred Hitlerom a jeho vagabundmi, čo sa v tridsiatom štvrtom už poriadne rozťahovali v celom Nemecku. Ja teda komunista nie som ani omylom, a v podstate ani nemám pred kým utekať, aj keď hocijaká háveď sa nám tu upelešila. I tak som sa vybral na sever. Johana si tam našla Ragnara, ja som si pre istotu vzal so sebou svoju ženušku. Našiel som si ju už dávno, a veru, nemenil by som za nič na svete.
“Kiitos,” poďakoval som taxikárovi, čo ma vysadil pred parádnym hotelom (veď z fínskeho krv netečie) a podľa jeho štýlu jazdy a hlavne nepochopiteľného a vo Fínsku úplne nepatričného trúbenia mi bolo jasné, že pochádzame z podobného kúta Európy a asi rozumel veľkej časti môjho rozhovoru s manželkou počas cesty z letiska.
“Stretnutie s miestom … je nostalgické, a pri všetkej radosti vzbudzuje vo mne skôr slávnostnú než veselú náladu,” prišli mi na um slová mladšieho Manna, ktoré napísal z cesty po Fínsku, keď som sa od veľkej bielej katedrály na kopci díval na Senátne námestie a prístav, čo sa črtal o pár ulíc ďalej.
Manželke sa urobilo nedobre, asi doma čosi chytila, nuž v to nedeľné popoludnie som bol sám s Helsinkami. A to bolo asi naozaj viac slávnostné a nostalgické ako veselé, ale ja mám také rád. Aj hladný som bol a hostitelia nachystali hody až od pondelka, nuž som sa díval do “mongolsko-nordickej” (zase Klaus Mann) tváre akéhosi mladíka na zástavke autobusu, ktorého riedke modré oči a červené líca prezrádzali, že dnes už čosi požil, a s obavou sa ho pýtal, či hovorí po anglicky. Následne som sa začervenal ja, lebo mi ten výbornou angličtinou vysvetlil cestu do najbližšieho Lidlu. Nakúpil som a ešte chvíľu som sa zhováral so zaujímavým mestom a vychutnával si, že som v ňom práve v tej chvíli celkom sám, lebo od pondelka sa to malo zmeniť. Už som bol hosť, točili sa okolo mňa, vodili po ministerstvách, knižniciach, ambasádach a parlamentoch, až som odrazu stál v najkrajšom paláci v meste a oproti mne nízky, pekný, postarší muž, v dobre padnúcom obleku a vyleštených poltopánkach, s ktorým do nádhernej sály vstúpila nielen charizma prezidenta, ale aj akási príťažlivá sila osobnosti. Hovoril tlmene, trochu zachrípnuto, ale pevne a presvedčivo, a ja som pozeral na jeho severské črty tváre a nahováral si, že je zaiste potomkom farmárov z juhu, alebo má starého otca z Laponska a na prázdniny chodieval k nemu a pomáhal zaháňať sobie stáda. Nič z toho však nie je pravda. Sauli Niinistö je z meštianskej stredostavovskej rodinky, ale predstava to bola celkom romantická. A je to možno posledný prezident tejto krajiny, čo na záver svojej prezidentskej prísahy poprosil Pána Boha, nech mu pomáha, pretože on je síce konzervatívec (fínskeho strihu), no ďalší už možno Boha potrebovať nebude, pretože počet luteránov v krajine klesá raketovo rýchlo - o 1% ročne. Dnes sú vraj na čísle 68%, tak si to vyrátajte. Aspoň tak nám to povedal náš sprievodca po meste, hrdo sa hlásiaci k 0,3% katolíckej menšine, syn Iračana (jeho otec bol tiež v menšine v rodnom Iraku, preto ušiel do Fínska, tu je náboženským menšinám bezpečnejšie) a Fínky, ktorého vychovali poľské Uršulínky v jedinej katolíckej škole v Helsinkách. Aj preto sa nám zdravil “džeň dobry”, keď sme nastupovali do autobusu. Žartoval o Fínoch, že sú intorverti a holú pravdu si povedia iba v saune. Na polovičného Fína celkom vtipné. Akoby to mal dohodnuté, odrazu prešla okolo nás električka, v ktorej by ste nenašli jediné dvojsedadlo obsadené dvomi - radšej stáli pri tyči, akoby si k niekomu prisadli. Ešte hovoril, že Fínom sa pri sporadickom usmievaní točia kútiky úst smerom dole. Vraj sa máme pozrieť na fínskych skokanov na lyžiach. Ale on sa usmieval normálne, veď mal otca Iračana. Potom nám hovoril také čudné slová, ako hääyöaieuutinen, vastapäätä a podobne. Fíni sa radi zabávajú na svojom jazyku, pre ktorý Klaus Mann nemal najmenšieho pochopenia. Napokon, v jeho knihe o Fínsku sa Fíni nevyskytujú, len turisti, Nóri, Švédi, ruský mních, Ragnar, Johana a divosi, preto ma prekvapilo, ako veľa Fínov som tam videl ja. Obsadili krajinu postavenú Švédmi a Rusmi a to čo tamtí nestihli, doplnili fínskym art nouveau a ešte modernejším fínskym štýlom. Hymnu si preložili zo švédčiny, lebo po švédsky písal ich Hviezdoslav a autor štátnej hymny menom Johan Ludvig Runeberg. Až ma pot polial, keď som si predstavil, že by Nad Tatrou pochádzala z maďarčiny. Ale tým blonďatým Ugrofínom švédština neprekáža, dokonca je to druhý oficiálny jazyk v krajine a na Švédov pokrikujú, len keď s nimi hrajú zápas v hokeji. Ináč ich majú podivne radi. Vraj najmilovanejší nepriateľ, povedal mi Mika pri záverečnom obede. Okrem toho povedal ešte vtip o akomsi Jakonenovi, z ktorého sa vôbec nesmial a aj ja som sa musel siliť. Ináč sme si dobre pomlčali nad kuracinou a kuriatkovým rizotom.
Helsinki sú impozantné mesto a Fínsko je impozantná krajina, hovoril som si s vetrom v tvári, ako sa náš trajekt blížil zo Suomenlinny do Helsínk a predo mnou sa skvela panoráma mesta. “Aj táto stavba … dokázala zdatnosť tohto národa a Ragnar by mohol byť trochu hrdý na to,” napísal Mann obdivujúc akýsi most na severe krajiny a mne to prišlo príhodné pri pohľade na scenériu elegantného, klisicisticko-secesného mesta s citlivými modernistickými architektonickými zásahmi.
Svetové dejiny sa skladajú z márne prinesených obetí a z premárnenej viery, domnieva sa Klaus Mann, nešťastný syn veľkého otca, no nesúhlasím s ním nielen ja, ale asi ani päť a pol milióna Fínov, ktorí si svoju krajinu vybojovali a ubránili - dokonca počas Zimnej vojny takmer porazili veľkého medveďa, čo sa rád vrhá na menších susedov a obyčajne si pri tom vyláme zuby. Ale inak takého Alexandra II. majú Fíni celkom radi. Aj veľkú sochu mu postavili a pomenovali po ňom dlhú ulicu - Aleksanterinkatu. Veď po 600 rokoch pod Švédmi im povolil tlačiť vlastné poštové známky, založiť si senát a celé to, čo dobyl od Švédov nazval Fínskym vojvodstvom. Až tých po ňom Fíni znenávideli, lebo z nich chceli spraviť Rusov, a to sa nedá. A keď bolševici zvrhli posledného cára, povedali si, že dosť bolo a trhli sa od Rusov, aby si to medzi sebou rozdali fínski červení a bieli. Akurát tam vyhral Mannerheim a ten bol biely. Ešte aj ich pravoslávna cirkev sa ako na potvoru podriadila ďalekému Carihradu, nie Moskve a bohoslužby slúžia v tom nezrozumiteľnom jazyku, hmýriacom sa mnohými ä a ö. A keď vám to príde divné, asi ste nikdy neboli na maďarskej gréckokatolickej liturgii.
“Krajina mojej čudnej vlasti,” šepkal mi do ucha Mannov Ragnar, keď som sa z v výšky z lietadla díval na miznúcu fínsku zem, “ťa rozmaznala kolosálnymi efektmi svojej osamelosti.” Ten zvyšok, že oproti tomu pôsobí more pomerne civilizovane, už dávno neplatí. Nuž teda näkemiin Suomi.
