“Where are you from? Germany? Italy? Poland?”
Je nedeľa a naše nohy opäť obmývajú vody Stredomoria. Tentokrát tu nie sú nijaké veľké chrámy ani stĺpy, čo podopierajú svet. Akurát niekoľko zachovalých červených pilierov na Knose z dôb tesne potom, čo Théseus zaklal Minotaura.
A potom je tu ešte malý kostolík, ktorý si ponechalo tých pár katolíkov na Kréte a zazvätili ho sv. Antonovi z Padovy. Zaiste preto, aby mali kde zabehnúť oni a dovolenkujúci, čo presýtení slnkom, plnou penziou a sladkým gréckym vínom zatúžia po duchovnej potrave.
A už sa trúsia, aj pán farár, ktorý sa pýta: “Where are you coming from?”
On je zo Švajcu a omša bude latinsky, grécky a ešte v jazykoch gentiles. Skúša, či neovládame niektorý z nich, aby sme prečítali epištolu, či jednu z prosieb.
“Homines Romani essemus,” hrdo sa hlásime k duchovnému občianstvu Ríma.
Patrí nám minojská Kréta, aj celá Helada, Rím, Lombardia a Piemont, Kráľovstvo oboch Sicílií, krajiny Venédov, Ľachov a Lemkov, Čechov, Slovenov a Sloveniek, normanský sever, Frízsko, Jutsko, Prusko, Burgundsko, Provence, pomaurská Andalúzia, Castília, Portugália i Kataluňa, livónske nivy aj hornatý Balkán, rozhorúčený Jerušalaim, Kartágo a severná Afrika až po Gibraltár, no i Ľadová zem a Britské ostrovy.
Sme občania Ríma, toto je náš svet a je tu krásne. Máme vlastné more i vysoké hory, máme žírne polia, olivové háje a vinohrady, na jar kvitnú lipy a agáty, v lete pečie slnko a dozrievava žito, slnečnice a nalieva sa réva a na jeseň pijeme víno a mušt a odháňame osy z prezretých hrušiek a marhulí. Potom všetko prikryje sneh, či aspoň schladí studený dážď. Alebo aj nie.
Som homo Romanus a takto to musí ostať. Som tu, pri Našom mori, stojím na brehoch starobylého Kaftoru, z ktorého sa pred tri a pol tisícročiami vypravili morské národy a takmer dobyli Egypt. Založili Gazu, Ašdod i Aškelon a Rimania podľa nich neskôr pomenovali Svätú zem. Filištínci, Pelištejci. Ich obrovi roztrieskal prakom hlavu pastierik Dávid a založil veľké kráľovstvo Izraela. Možno vyrazili odtiaľto, najskôr však z juhu ostrova, kde je pokojnejšie more.
“Hic enim homo Romanus est,” povedia si zaiste ľudia, keď ma sledujú, ako hľadím na západ slnka nad Kaftorom, pretože je nespochybniteľné, že sa tu cítim ako doma.
