Dnes nezačnem v štýle: „Všemu lidu Československé socialistické republiky…“ Ani: „Bratríčku zavírej vrátka…“
Nič podobné. Toho sa už popísalo, povravelo a naspievalo dosť. Bol som malý chlapec, keď mi o tom vravievala mama. Tanky v uliciach a naštvaní ľudia s kameňmi v rukách. A nič. Občas vyletel nejaký šuter, ešte častejšie nadávka. „Ivane, běž domú!“ A ešte zatierali smerové tabule, aby poplietli Rusákov, akoby oni nemali svoje vojenské mapy.
„Nevídali,“ hovoril som si. Lebo vtedy sa ešte nevravelo wau, cool, shit a tak, ale nevídali. Mal som na hlave vojenskú lodičku, poskladanú z komunistickej Pravdy a v ruke drevenú pušku, čo mi vyrezal dedo z nejakej dosky.
„Ako je možné, že dokopy nič nespravili?“ bežalo mi detskou hlavou. „Načo sme mali tanky, delá a vojakov?“
„To by nás boli mnohých pobili. To by bolo hrozné krviprelievanie. Nemali sme nijakú šancu,“ vraveli mi dospelí a ja som krútil nespokojne hlavou a kričal, že sme mali ísť do nich, že sme mali radšej pomrieť, ako žiť s takouto hanbou. A potom som vravel to isté, keď sme sa učili o Mníchove. Nespravili sme nič, len sme otrocky ohli chrbáty, po ktorých jazdili Nemci a Rusáci a nám tie ohnuté chrbáty už tak ostali. Veď Nemčúr raz odíde, aj Rus raz odíde, ako tvrdí klasik obdobia kešu.
Vlastne časom som podobný naratív, ako sa dnes hovorí, prijal aj ja, len kde tu sa vo mne ešte prebral hrdina, napríklad keď som čítal o atentáte na Heydricha a o Bonkovi, ktorého zastrelili v Poprade Rusáci a je pochovaný na cintoríne vedľa nás. Predsa len, mali sme bojovať.
A potom prišiel on, prvý Alibaba Ficinovej zbojníckej družiny, mierumilovný kšeftár so zbraňami, minister všetkého a insitný politológ. „Veď Rus raz odíde,“ mal drzosť povedať Poliakom. Tým Poliakom, čo hádam zo všetkých národov najlepšie vedia, že keď sa raz Rusák niekde zadrapí, tak ho odtiaľ dostanete leda ak plameňometom. Ale asi ani tým nie, lebo ich je mnogo, takže namiesto jedného prídu ďalší traja. A on im tam povie toto! Divím sa, že ho rovno nenakopali do tej všivavej prdele a neposlali kade ľahšie. No ale aby som nezahovoril, on v telke povedal, že keby sme sa v šesťdesiatom ôsmom Rusákovi postavili, všetko by dnes bolo ináč, a ani nás (myslel seba a spoludiskutéra) by tu dnes nebolo, lebo naši otcovia by možno vtedy pomreli.
„Á, shit!“ zanadával som už pekne moderne, po americky. Tak predsa sme len mali bojovať. Starý Kaliňák by padol a nebolo by tohoto čerta odporného. Do šľaka. Prečo sme nebojovali? Možno by padol aj starý Fico, starý Gašpar, prastarý Blaha. A možno aj brat starého Kaliňáka, čo bol dedo toho malého zmrda. To by bol svet, to by bol krásny svet! Prečo sme len nebojovali? Keby kvôli ničomu inému, tak kvôli tomuto? Prečo???
Ale potom som prezrel. „Co ti šibe?“ došlo mi odrazu. Veď fotrovia týchto by nepadli. Kým by statoční bojovali, oni by stáli vedľa Biľaka a vítali so sovietskymi vlajočkami okupantov v Čiernej nad Tisou a pri Dukle. A viete, kto by padol? Naši otcovia a dedovia. Tamtí potkani by Rusa doviedli až do Prahy a potom by robili presne to, čo beztak spravili. Vychovali by hnusnú kolaborantskú bandu, čo nám dnes vládne. Len by im dnes nemal kto napľuť do tváre, leda ak ženy a deti padlých za slobodu.
Ale aj tak sme sa vtedy mali brániť. Možno by nás dnes bolo menej, ale nemali by sme tak beznádejne ohnuté chrbáty.
