Volám sa Robertko a som sedlák. Žocharský, zakomplexovaný sedlák. (Sedlák, nie sedliak, ako svojho času upozornil Kali.) Chcelo by to ísť pekne po poriadku, ale ja nerád rozprávam o sebe. Teda, nerád rozprávam o sebe zlé veci. Takže sa mi veľmi zle vysvetľujú korene mojich mindrákov. Asi to začalo vtedy, keď som prišiel do veľkého mesta od nás, z takého prdelínca, kde nejazdia ani električky, takže keď sa prvá, čo som videl, vyrútila spoza roha na Štúrovej, skočil som do vchodu kaviarne Krym a museli ma odtiaľ ťahať dvaja spolužiaci. Odvtedy sa mi všetci smiali, že som sedlák, či čo, akoby som ja za to mohol, že u nás nieto električiek. A to som im nepovedal, že aj do toho mestečka sme sa prisťahovali z dediny, kde nielenže nechyrovali o žiadnych električkách, ale aj keď auto dofrčalo, išlo sa kuknúť k oknu.
No, ale aby som nezahovoril, ešte ma prezývali aj smraďoch, pretože mi vraj príšerne smrdeli nohy. A to som sa kúpal každú sobotu a ponožky menil vždy v pondelok ráno. (Možno zlá koordinácia!)
To vás poznačí, také ústrky a posmechy. Našťastie, vtedy bola prajná doba. Žičila nám, sedlákom a smraďochom. Stačilo byť na správnej strane. Presnejšie v správnej strane. Tak som do nej vstúpil. Áno, stihol som to. Stal som sa hrdým komunistom, aj som im napísal do dotazníka, čo chceli počuť, a následne som tomu uveril, pretože predtým som si nemyslel vôbec nič. Nemal som názor. Načo si zbytočne robiť problémy.
Odvtedy my do sedlákov a smraďochov nenadával nik, hoci som sedlákom ostal a ponožky som si naďalej menil iba každý podnelok. Bol tam však rozdiel: už som ich aj sám cítil, ale schválne som si ich nemenil častejšie, nech sa všetci pekne nasierajú, aj tak mi nič nemôžu. Komunistovi.
Potom sa všetci naokolo zbláznili a začali štrngať kľúčami. Chvíľu to vyzeralo, že nás kamsi vyduria, ale keď štrngotanie ustalo, začali starí známi vyliezať z dier a znovu bolo všetko, ako má byť. Aj stranu si založili - teda tí, čo sa nenasáčkovali do iných strán - nuž som do nej vstúpil. A keď to ináč nešlo, založil som si vlastnú. Starých bolšounov som v nej premiešal s mladými szmáčikmi. A ovládli sme krajinu. My, sedláci, smradľavci, bolšouni a szmáčici.
Klamali sme ráno, klamali sme na obed a klamali sme večer. A stále klameme, lebo, viete, o čo ide? Jasné, o republiku, EÚ, hodnoty, NATO, bezpečnosť a ja neviem ešte, o aké debiliny. Ha-HA-HA.
Ide len a len o to, aby sme prežili, vládli a nikto nás nestrčil do teplákov.
Boli časy, keď som chcel byť v jadrovom jadre a nemal som rád Maďarov, moji europoslanci dvíhali ruku za každú eurodebilinu (vrátane LGBTI a tak), ale európski kámoši sklamali. Takže to skúsime na východe. Napokon, tam mi to je srdcu najbližšie. Takže to dáme na Putina. Aj s tučným Maďarom, čo po Európe šíri mapy veľkého Maďarska, sa ja, národovec ako remeň, objimem, keď bude treba a ešte dáme nejaké kultúrno-etické otázky. Nerozumiem tomu celkom dobre, ja mám rad baby, ale národ to žerie. Takže tak. Zvykajte si. Mňa sa len tak nezbavíte. Som totižto Robertko a som sedlák.
