Pred rokmi nad vinohradmi začínalo pásmo domčekov a záhrad, ktoré každý jar zakvitli až tak, že kopec Koliby zbelavel. Dnes? Už vo vinohradoch začína absolútna zastavanosť bez kúska zelene, zmyslu pre estetiku a vzťahu k okolitému prostrediu. Čo je však ďalší deprimujúci fakt, byty na tomto sídlisku sú z väčšej časti prázdne. Večer o ôsmej hodine sídlisko vyzerá ako miesto z hororového filmu. Tma, vo vetre vejú transparenty s informáciami o predaji bytov, ktoré poznačil čas. Kto by už len platil nehorázne sumy za domov, kde nie je kúsok zelene, celú noc tu počuť všetky prechádzajúce vlaky z hlavného uzla, vychádzajúce z Hlavnej stanice a výhľad na ďalšie prázdne tmavé byty? Za tie peniaze si totiž na Kolibe zoženiete zachovalý domček v tichom - zachovalom - prostredí, so slušnou a udržiavanou záhradkou a výhľadom na mesto alebo v horšom prípade do záhradky suseda. Nedivte sa, veľká časť z tých, ktorý pár bytov kúpilo, intenzívne hľadá nové bývanie. Mal som možnosť s niektorými z nich sa rozprávať a práve títo šťastlivci byty po dlhom čase predali, prenajali, výrazne za nižšiu cenu ako ich kúpili a verte aj tak boli šťastní.
Foto 1: Kockove mesto duchov
Tento nezmyselný projekt má ešte jednu zápornú stránku. Sídlisko je postavené na mieste, kde boli v minulosti výhradne vinohrady. Tie zachytávali prúdy vody, stekajúcej z kolibských lesov. Podložie Koliby je totiž čistá skala a len minimum vody do nej vsiakne. Dlhé roky tento jav pozorujem a stačí niekoľkohodinový intenzívny dážď a voda sa prúdom valí z lesov po prístupových cestách až do mesta. Vyteká z preplnených kanálov a tlačí pred sebou pásy bahna. Teraz tú vodu už nemá čo zachytiť. Už teraz, vlastne nové domy praskajú, suterény sú plné vody.
Ako som spomínal v predchádzajúcom článku, tento nezmyselný projekt sa začal realizovať okolo roku 2000 a s prestávkami pokračuje ďalej. Ľudia tu odvtedy žijú prakticky na stavenisku. Staveniskom je celá Koliba vlastne permanentne od roku 1990. Niet kompetentného úradníka, ktorý by túto mániu zastavil alebo aspoň usmerňoval, aby nové domy zachovávali priehľady a výhľady. Developeri potrebujú zarábať, a tak potenciálnym klientom nasľubujú: krásny výhľad, bývanie pod lesom, výbornú dostupnosť, infraštruktúru. Nič z toho nie je pravda. Výhľady sú už zastavané, záhrady zabetónované, príjazdová cesta na Kolibu je najrozbitejšia v Bratislave, a odmietne po nej odviezť ktorýkoľvek bratislavský taxikár. Nehovoriac už o nedostatočnej kapacite kanalizácie a preťaženosti jedinej prístupovej cesty.
Pritom ako jediná mestská časť v Bratislave máme na miestnom úrade fiunkciu hlavného architekta. Napriek dlhoročným konkrétnym a opodstatneným stažnostiam drvivej časti obyvateľov tejto mestskej časti si Ing. Jaroslav Kocka dokáže akýsi zázrakom túto stoličku už roky obhájiť. Množstvo ľudí z ostatných štvrtí sa ma neustále pýta "preboha čo to tam máte za úradníkov, veď už celé mesto hovorí, že to nie je možné". "Čo sa to deje s Kolibou?" Pri mene nášho hlavného architekta sa chytajú za hlavu aj ľudia, ktorí v tejto mestskej časti nikdy neboli. Znie ako výstraha pred betónovou epidémiou - tam kde sa objaví, tráva viac neporastie. Iste, pri rozvoji mesta sa urobia rôzne chyby, veď kto pracuje, kto napreduje, robí aj chyby. Nikto nežiada, aby sa Koliba zakonzervovala a žili sme tam ako v rezervácii či zlatej klietke. Každá štvrť potrebuje oživenie, nových ľudí a nové projekty, nápady. No zahltiť vilovú štvrť nezmyselnými betónovými kockami, ako si to predstavuje Ing. Kocka je - prepáčte - šialenstvo. Ako by mu robilo radosť zničiť to, čo budovali celé generácie ľudí napriek komunistickému režimu, keď Koliba bola štvrť, kde nikto nechcel bývať, pretože bolo treba klčovať skaly. A bolo to nemoderné. No dnes je to, zdá sa, ultramoderné.
Foto 2: devastácia Podhorského pásu veselo pokračuje ďalej
