Už pri pomyslení na tú skutočnosť že, ideme do nemocnice sa nás zmocní pocit úzkosti a možno až rešpektu pred týmito "budovami", miestami.
Aj ja som mal pred nedávnom takúto skúsenosť, Bohužiaľ, a stretol som sa s dosť veľkým sklamaním z prístupu tzv. personálu ktorý tam pôsobí, "pracuje". V tej dobe ešte nebolo tak na pretrase že, sa chystá nejaký štrajk či hromadné výpovede sestier a ani by ma to nenapadlo že k tomu dôjde. No vrátim sa späť k mojim skúsenostiam. Na jedno oddelenie, jednej nemocnice, v jednom z krajských miest som išiel navštíviť svokra. Hneď po príchode do nemocnice na oddelenie som sa, ako slušnosť káže, pozdravil na čo som však dostal akurát znudený pohľad ktorý sa nasilu zodvyhol od nejakého čítania na pulte sestier. Asi zlý deň, pomyslel som si aj tak zamyslený do mojich resp. manželkiných pocitov ktoré sa znásobili otvorením dverí na izbe a pohľadom na chorého svokra. Takýto pohľad alebo pocit asi nemusím nijako špeciálne opisovať to asi (dúfam že nie a ani to neprajem) každý. Po úvodnom zbežnom zoznámení sa s prostredím izby a tichom rozjímaní nad chorým príbuzným som sa začal "udomácňovať" a registrovať priestor izby, zvuky v izbe aj zvuky na chodbe spomínaného oddelenia. Na oddelení, izbe sme pobudli nejaký ten čas ktorý je vyhradený návštevám. Aj napriek prostrediu v ktorom sme boli, samozrejme poznačený situáciou, si človek minimálne v pozadí myslenia všíma aj prostredie kde je, v akom je stave a tiež ako sa tam kto správa ... Prvú návštevu sme si ukončili sami pretože "náš" pacient iba spal a nejavil nejaké známky toho že vnímal našu prítomnosť. Po formálnom rozlúčení sme sa vybrali smerom od izby k východu z oddelenia kde už nesedela sestra pri nejakom "dôležitom" čítaní a pult bol prázdny. Nebolo sa v podstate komu pozdraviť, veď prečo aj, veď majú dosť práce na oddelení. Omyl, pri zdvorilostnom otváraní dverí manželke som len zazrel z izby sestier myhotajúce sa svetlo TV a pohľad sestry ktorá nás zazrela keď sme odchádzali.
Na ďalší deň sme sa znova dobrovoľne dostavili na oddelenie k návšteve lebo to by asi nikomu nedalo neísť keď sa dá. Pri vstupe na oddelenie sme nestretli nikoho. Na izbe sme znova strávili nejaký čas a svokrovi došla infúzia. 10 minút sme sledovali ako v spánku bojuje s hadičkou od fľaše a tak som to vzdal a vybral som sa za sestrami s prosbou o pomoc. Najprv som si myslel že to nejako poriešim jednou vetou ale znova omyl. 5 minút som čakal pri izbe sestier a nikto neprichádzal, bol som sa pozrieť aj na izbe či sme sa náhodou nemynuli, no ako som predpokladal neminuli... Konečne nejaká sestra, na moju prosbu ohľadne fľaše a pod. som dostal odpoveď že pošle kolegyňu. OK, myslel som si. Márna sláva, čakali sme ďalších 5 minút no odčkali sme sa. Možno som to s minutážou prehnal ale podľa ukončenia návštevných hodín som tušil že to tak +- je. Bez pozdravu vošla sestra ktorej ešte svietil vo vrecku mobil a odpojila fľašu. Asi zlý deň, presviedčal som sám seba. Pri odchode z oddelenia sme po pozdrave sestrám dostali znova len pohľad ktorý prezrádzal o skutočnosti že sme sestrám povedali nejakú novinku s ktorou nevedia čo robiť.
Štandardne, pre nás, sme na oddelenie chodili denodenne dokonca aj na štedrý deň (celkovo 12 dní). Bohužiaľ som sa každodenne stretával s rovnakými skúsenosťami, nemôžem však vravieť len o pozdravoch. Musím spomenúť aj osobnú hygienu, podávanie liekov (sestry sú v tomto smere očividne len distribútormi), posúvanie na posteli, otáčanie chorého na posteli a čo ma najviac zarazilo "Bohužiaľ" aj podanie pohára vody. Mali sme však "šťastie" že na izbe svokor nebol sám a pomocnú ruku mu podával jeho spolupacient. Častokrát nám rozprával ako podával svokrovi vodu, kŕmil ho, posúval na posteli, prikríval. Pri otázke či tam nechodia sestry nám odpovedal že prídu na vizitu, doniesť lieky, doniesť infúziu a tým to hasne.
Logistické zabezpečenie pre svokra bolo samozrejme od príboru, pohárikov, servítiek, toaletného papiera....... plne v našej réžii. Veď čo by sme chceli veď má len 72 rokov a odpracoval pre štát celý život. Toto však nieje o sestrách.
Viem že má každý svojich problémov dosť ale, musel som to napísať pretože mám pocit že takto si skutočne niektoré sestry výpovede zaslúžia a nie aby si tým vymáhali výhody ktoré by si ani nemali z vlastnej cúdnosti žiadať. Prístup v tejto nemocnici ktorý som zažil ma vrcholovo sklamal.
Len tak na okraj. Po prepustení z tejto nemocnice strávil svokor doma tri dni. Jeho stav sa však nezlepšoval a preto sme ho museli zaviesť znova do nemocnice. No pre istotu sme už išli do inej nemocnice iného okresu. Hneď po prijatí na oddelenie dobehli sestričky ktoré ho hneď prezliekli, urobili ľahkú toaletu, urobili hneď na izbe vstupné vyšetrenia a uložili ho do postele. Na druhý deň urobili svokrovi rentgony, vyšetrenia a aj ambulantný zákrok pri ktorom ho stále sprevádzali s fľašou vody v ruke a s otázkami či nieje smädný, či mu nieje zima ....... Po troch dňoch som počúval len samé chvály. Na štvrtý deň sme meškali pre zlé počasie začiatok návštevných hodín a ešte počas cesty nám zazvonil telefón ktorý sme vybavili s veľkou radosťou a odpoveďou že je zlé počasie a meškáme ..... Po príchode do nemocnice sme sa dozvedeli že sestrička požičala svokrovi svoj telefón aby si zavolal či sa nám niečo nestalo a či prídeme. Klobúk dole.
Takto nejako by som si predstavoval prístup sestier v nemocnici a hneď by sa aj choroby prežívali ľahšie. Myslím si že si viem, minimálne, predstaviť že to sestry nemajú jednoduché a že sa musia stretávať s rôznymi nástrahami neľahkého povolania ale nieje to len o získavaní benefitov od zamestnávateľa ale aj o prístupe každej sestry samostatne.
Drahé zdravotné sestry, verím že som Vás neurazil ale takto som to prežíval a zažil. Viem že celkovo to tak nieje ale ja som sa stretol za posledný čas s takýmto prístupom. Mám aj zopár príbehov s ambulantnými sestrami ale to popíšem možno na budúce. Nevravím že by ste nemali bojovať za zlepšenie a zvýšenie platov, je to správne ale bolo by treba zvýšiť aj prístup, nasadenie a trochu ľudskosti do vášho "poslania". Ani Vám sa určite nepáči ak prídete do obchodu a nemá Vás kto obslúžiť alebo Vám nepozdraví, ani vám sa nepáči keď prídete do školy za deťmi a učiteľka sa venuje svojim záujmom miesto toho aby Vám strážila deti........
