Objednalasom sa ku kaderníkovi. K mužovi. Oni nás vidia trochu inak. Vyskúšam.
Majster kaderník sa na mňa príjemne usmieva. V krásnezariadenom salóne ma usadí do koženého kresla a spustí na mňa spŕškukomplimentov: „Vy aj keby ste sa dali dohola ostrihať, vyzerali by ste výborne!Proste, vám by pristalo viac-menej všetko.“
Usmievam sa aj ja. Už teraz zo mňa spravil hviezdu. Aj keď,tie komplimenty sú zrejme v cene.
Majstre sústredene pracuje. Zatvorím oči, úplne sa mu poddáma zverím sa celá do jeho rúk...
Keď oči znova otvorím a zazriem sa v zrkadle, preletími hlavou: „Vraj mi pristane viac-menej všetko? Nebude toto to menej?“.
„Ako ste omladli.“, vyvráti moje pochybnosti pri plateníkaderník.
„Jéj, takú ofinu si mala, keď si bola škôlkárka! Ešte som tiju tak krivo odstrihla!“, víta ma vo dverách mama.
Škôlkárka?! Tak zas tak omladnúť som nemusela! Ešte mi vezmúvodičák!
