Nervózne pobehujem po byte, naozaj sa ponáhľam! Našťastiemama už zvoní: “Zuzi, nehnevaj sa, musela som zobrať taký drahší taxík. Tritaxislužby ma odmietli!“.
Utekám dolu schodmi a rozoberám v hlave poslednédetaily svojej prezentácie na poradu.
„Čaká ťa rovno pri bráne!“, kričí za mnou mama.
Automaticky otváram bránu a nasadám do auta.
Wau! Kožené sedadlá, miesto na notebook! To bude stáť! A akosa sem ten notebook pripája? Žeby som prezentáciu dorobila už v aute? Nonič, ponáhľam sa!
„Ideme k Prístavnému mostu!“, hovorím suverénne. Nech nieje vidno, že je to nad moje pomery. Takýto taxík!
Auto naštartuje, skoro sa už pohlo... Zrazu sa ku mne otočí šofér: „Vy ste od pána XY?“„Niéééééééééé!“, vyskočím z auta.
Predo mnou stojí iné auto, s bežnou tabuľkou „TAXI“,taký bežný Mercedes, ani minibar nemá. Do práce sa odveziem za (takmer) bežnúcenu.
Na ihrisku sa vie všetko. Aj toto: XY, áno, presne ten, čorobí tam a tam, vraj je tam veľmi dôležitý, býva oproti nám. Dočasne. Kýmsi nedostavia rodinný dom. Každé ráno, už od siedmej, ho čaká rovno pred bránounablýskané auto s osobným šoférom. Ale on aj tak chodí do práce väčšinouaž o desiatej...
