Kto číta moje články častejšie, vie, že mám vo zvyku vyjadrovať sa vecne a pre prehľadnosť v bodoch. Inak tomu nebude ani tento krát.
Môjho manžela milujem. Šmitec. To je vec, o ktorej nemá zmysel diskutovať. Keď máte niekoho rád, tak ho máte rád bezvýhradne. 9.6.2012 sme to „áno" myslím obaja povedali dostatočne jasne.
Mne osobne sa stalo viacero neprávostí, ktoré boli spôsobené len a iba absenciou legislatívy, ktorá by nám umožňovala si vysporiadať si právne veci jedným právnym úkonom, najmä vznik blízkeho príbuzenského vzťahu, ktorý neznamená len práva, ale aj povinnosti (napr. vzájomná vyživovacia povinnosť manželov). Svoje problémy som opísal v predošlom blogu http://putra.blog.sme.sk/c/300569/Preco-sa-idem-omuzit-alebo-Pribeh-tepleho-Janka-v-praxi.html
Viacerí sa pozastavovali nad naším vekom. Vek je pre mňa iba pár čísel, ktoré určujú, ako dávno vám dali rodný list. Výrok „Každý starý hlupák bol raz mladým hlupákom" sa totiž dá otočiť aj opačne. Niekto totiž má rozum a skúsenosti v 20-tich, niekto ich nemá ani na dôchodku. Väčšina ľudí, žiaľbohu, nežije, ale len „existuje". V západných krajinách je plnoletosťou 21. rok života, v niektorých smeroch aj u nás (napr. pasívne volebné právo). Napriek tomu, že Martin má 21 a ja budúci týždeň 24, niekto sa stále pozerá len na ten vek a bohorovne ho pokladá za nezrelý.
Kritici majú problém aj s tým, že som len v decembri pochovával partnera. Poviem to na rovinu, možno to niekomu vyznie sprosto: Keby ma v tej situácii, ktorá nastala doslova z večera do rána (náhla disekcia hrudnej aorty) a bez akéhokoľvek varovania nepodržali priatelia, vrátane Martina, ktorý mi bol ako psychickou, tak fyzickou oporou (mám na mysli praktické veci okolo zariaďovania pohrebu, dedičského konania, nákupov etc.), tak už tu možno nie som ani ja sám. Že sa z toho postupom času vyvinul vzťah je len o tom, že sme si „sadli". Jedna rečnícka: Ako dlho som mal chodiť v čiernych šatách?
Kto by mal byť prvým „mužíchom", ak nie predseda Ganymedesu? Nebohý Marián Vojtek, môj partner a zakladateľ tejto najstaršej LGBT organizácie v SR odstúpil z funkcie pred asi tri a pol rokom a bol zvolený za doživotného čestného predsedu. Za predsedu si demokraticky členovia zvolili mňa. Venujem sa aktivizmu v tomto smere 5 rokov. Marián vravel, že sa nedožije „našineckej" svadby v SR. Predpoveď mu myslím vyšla. Bohužiaľ.
Chceli sme dodať odvahu mladým. Coming-out v Bratislave väčšinou nie je extrémna tragédia. Rodina s tým občas má problém, ale vďaka informovanosti to po nejakom čase spravidla spracuje a informovanejší homosexuálny potomok vie aj lepšie, citlivejšie celú vec „naservírovať". Horšie to býva s vidiekom. Osobne poznám prípady, keď boli tínedžeri vyhodení, prípadne vyštvaní z netolerantného, homofóbneho domova. Martin mal šťastie, že jeho rodičia jeho orientáciu, hoci nie ľahko, akceptovali. Stretli sa aj s nami oboma a citujem „tolerujeme, ale neschvaľujeme". To je ešte ten lepší prípad. Horšie je, keď sa takýto mladý človek musí skrývať, lebo vie, že rodina by ho nikdy neprijala takého, aký je. Buď je totiž výsledkom psychosomatická autodeštrukcia, alebo odchod z domu, či už s priznaním, alebo bez neho, ale znamená to pretrhnutie väzieb s rodinou, ktorá by mala byť tou „záchrannou sieťou", keď sa človek dostane do problémov, čo sa aspoň raz v živote prihodí každému. Keby sa títo mladí ľudia hromadne popriznávali (inak ten výraz neznášam, lebo „priznanie" mi evokuje priznanie sa k zločinu J), spoločnosť by pochopila, že nie sme len nejakí preafektovaní ružovlasí exhibicionisti, ale synovia, dcéry, bratia, sestry, kolegovia alebo chlapi, s ktorými sa chodí po šichte na pivo.
Bol by som veľmi nerád, keby sa na tom pódiu bozkávali nejaké „točky". Tak sa u „nás" nazývajú tí preafektovaní, čo krútia kabelkou... Z vlastnej skúsenosti (pohybujem sa v komunite ôsmy rok) môžem povedať, že sú menšinou v menšine a väčšina našej minority ich nemá ani extra v obľube. My sme prišli normálne v oblekoch, v akých najmä ja chodievam na pracovné stretnutia. Jediné, čo prezrádzalo našu „inakosť" boli tie dúhové kravaty, ktoré sme si zadovážili špeciálne pre túto príležitosť a mali sme šťastie, že kamarát išiel dva dni predtým na nákupy do Viedne a doniesol nám ich. Možno budem vyzerať ako chválenkár, ale myslím si, že ani naše vyjadrenia pre médiá neboli najhoršie.
Prečo provokujeme? Častá otázka. Má to viacero rovín. Jednou bolo, že sme chceli „zrozumiteľným jazykom" tým trojsobášom ukázať, že kým jeden pár sa môže vziať a vyriešiť si všetky právne náležitosti jedným podpisom, zvyšné dva zostanú v tomto smere „na ocot". Druhou rovinou bolo, že organizátori pochopili, že „škandál predáva". Keď som bol v Iniciatíve Inakosť, robili sme rôzne projekty, tlačovky... Keď sme sa dostali s minútovou reportážou na koniec aspoň jedných televíznych novín alebo nás spomenuli niekde vnútri novín printových, boli sme šťastní ako blchy. Takto sa nás nedalo nevšimnúť a boli sme na titulkách a na začiatkoch večerných správ. Pán Čaplovič nám štyri roky vo funkcii splnomocnenca pre ľudské práva a menšiny opakoval, že najskôr sa musí otvoriť celospoločenská diskusia. Teraz keď prídem do obyčajnej, jednoduchej krčmy, kam si chodím s otcom a manželom zahádzať šípky, alebo prečítať noviny, diskutuje sa vo veľkom. Za aj proti. Tí jednoduchí robotníci, smetiari atď., ktorí samozrejme moju orientáciu roky poznajú, diskutujú o tom, aké by sme mali mať práva, ako sme sa vyjadrili pre médiá apod.. Toto je tá diskusia, ktorú to otvorilo. Treťou rovinou bolo vsunúť do spoločnosti pomyselný lakmusový papierik, aby sme zistili, ako zareagujú médiá a verejnosť. Tento test myslím môžem vyhodnotiť pozitívne. Poslednou rovinou bola otázka účasti. Je kríza, ľudia sú letargickí, flegmatickí, máme jednofarebnú vládu...ľudia to čítajú tak, že „načo ja niekam pôjdem na námestie, nič to neurobí"(špeciálne niektorí si povedia „veď už som to 2x videl"). Mne samému sa ľahšie ťahalo ľudí na Pride otázkou „Prídeš mi na svadbu?" ako keby som vravel „Prídeš na Pride?"
Ak ste sa dostali až sem, tak ďakujem za pozornosť a teším sa na diskusiu. Na záver pridám ešte dve pikošky: Som veľmi rád, že sa mi po rokoch snaženia podarilo dostať do médií(menovite Plus 7 dní) moju obľúbenú vetnú konštrukciu - „Otázka je, či budeme hovoriť Miláčik, môžem ťa požiadať o ruku aleboMiláčik, môžem ťa požiadať o bezpodielové vlastníctvo, prístup k informáciám o zdravotnom stave, testament..."
Druhou pikoškou bol zážitok, ktorý keby sa mi nestal, tak neverím, že sa stať môže. Vykračujem si z Tatra-centra z menšieho nákupu (primárne konzervy hafanom) a pri odbočke z Vysokej sa podujmem pomôcť staršej pani (niečo po 70tke) s nákupnými vozíkmi a just ma spozná. Tak sa dáme do reči, na rovinu mi povie, že má v rodine jedného geja a jednu lesbičku, ktorá má 70 a so 67-ročnou partnerkou vychovávajú 12-ročnú dcérku, a že ako je jej ľúto, že nemohla ísť na Pride, lebo bola v zahraničí. Aj sa mi predstavila, s tými taškami som jej pomohol až ku stanovišťu taxíkov, kde sme ešte chvíľku príjemne pokecali.
Nie všetci ľudia sú rovnako obmedzení.
Článok venujem svojmu manželovi a všetkým tolerantným ľuďom dobrej vôle.
