Neskôr na chodníku.
Neskôr v srdci.
Najskôr v mojom.
Potom v Tvojom. Potom v jeho. Potom v jej. Potom v ich.
Len na začiatku treba človeka.
Buď ním Ty. Žasni nad svojimi snami. A čo Ti z nich chýba si primysli. A uver tomu. Niet nič krajšie ako osvietiť si srdce.
Ako to napísal Branuško Jobus v Zázračných rozprávkach.
"Každý krok bližšie k jeho snu ho robil šťastným. Je jedno, či dosiahne svoj cieľ, ale to šťastie, ktoré prežije z očakávania, mu už nikto nezoberie"
Nemusíš mať nič, len si otvor dušu a prehádž ju večer pred spaním. Aj ona chce byť šťastná. Tam v kúte má vpísané: "Som duša a viem snívať, len ma nafúkni, prasknem a ukážem to svetu!"
Nafúkni ju. Krása je v oku pozorovateľa. Nemusíš vidieť slnko žlté a nebo modré. Púpava môže byť oranžová a Tvoje oči veľké a zvedavé. Ale aj zelené. Aké sa Ti hodia k pleti. Si slobodný. Máš výsadu snívať. A spievať pieseň svojho života. Vziať si do práce ďalekohľad a cez obed hľadieť na slnečnicové polia. Nájdi si svoj pekný cieľ a teš sa, že sa k nemu dostávaš. A keď cúvaš, neľakaj sa, vychutnaj znova to pekné. V tom tmavom sa nehrab. Iba ak tam chceš nájsť svetlo. Ži z krásneho úsmevu, kým ho nevystrieda bublinka. Ži z dúhy, kým opäť nenaprší. Tvoja duša chce byť šťastná a Ty máš na to predpoklady!
Nečakaj na druhého, kým sa usmeje, keď máš na to pery a aspoň dva zuby. Ostatné si domyslíme. Ty môžeš kresliť kriedou tulipán a tete v stánku pochváliť účes. Nenechaj čakať nikoho na prvého vľúdneho človeka. Ty ním môžeš byť. On bude síce druhý, ale môže byť prvý pre ďalšieho. Nik nepotrebuje úsmev tak, ako ten kto ho nemá pre iných!
Tvoja duša má v sebe kód:
"Som duša a viem snívať, len ma nafúkni, prasknem a ukážem to svetu!"
