a tak sa v malej sekunde tvorí život
a v rovnako krátkej chvíli život stráca dych.
Život je zbierka okamihov.
A okamihy detstva z nás stvorili takých alebo onakých dospelákov
a dospeláci zase v sekunde tvoria také alebo onaké deťúrence.
Je to tak nesporne dobré.
Hoci aj tak si myslím, že si tie chvíle nevieme vážiť priamoúmerne tomu,
čo všetko môžu, čo všetko (ne)chcú zmeniť, čo všetko v nich môžeme pokaziť
aj vylepšiť.
V posledných dňoch sa mi sníva (počas spánku, cez deň sa mi sníva o inom:))
o mojom detstve,
zhoda šťastných chvíľ, ktoré zo mňa vybrúsilo tú,
ktorá tu sedí a ťuká do klávesnice,
bezohľadu na to, či to mohlo skončiť lepšie,
sa teším z toho, že to neskončilo horšie.
Že nemám klaustrofóbiu, vďaka chvíľke krivo kopnutej lopty vo vyloženej šanci,
keď ma "z vďaky" bratia zavreli do kurína.
Že sa viem rozdeliť, vďaka chvíľke triedenia Lipo cukríkov pre sedem členov našej rodiny.
Že sa mi nehnusí žiadna robota, vďaka chvíľke rozlomenej oblátky v tatových mozoľnatých rukách
pri vianočnom stole.
Že verím Bohu, vďaka chvíľam pohľadu na moju mamču s 50 korálikmi v rukách.
Že ľúbim rozprávky a pivo, vďaka chvíľam nedeľného večera, keď ocino sŕkal pivo
a ja som sŕkala večerníček.
Že som tým, kým som..
