(Ne)Poznáte to,
stojíte v malomestských potravinách
v sobotu poobede,
predavačky sú nevrlé ešte viac ako inokedy,
lebo ich doma čaká kopa žehlenia
a práve vtedy, keď na tú kopu celým srdcom myslia,
musia obslúžiť Vás...
Hľadáte bezradne bryndzu,
neviete ju nájsť,..
Bojíte sa opýtať,
aby ste v chrbte nezacítili otvarač na fólie s plastovými fľašami.
Pozeráte do zeme a ste radi, že aspoň to Acidko majú,
hoci inú príchuť, ale čo už?
Vezmete Acidko a fičíte k pokladni.
To som dnes prežívala,
stojím pri pokladni, v ktorej sedí mladá ďevucha,
jej neskysnutý pohľad aj bez úsmevu svieti
oproti všetkým tým opuchlinám, čo tam behajú v zásterách,
predo mnou stojí malý chlapček,
chce platiť a nemá za čo,
hrabe sa v peňaženke,
predavačka nechápe,
zrazu vytiahne malý biely lístok,
predavačka stále nechápe,
podá jej ho:
"Toto mám kúpiť!", pozrie na ňu nádhernými detsky čistými očami
a mne sa rozveselí srdce,
všetky tie nevrlé dámy mysliace na kopu žehlenia
sa v sekunde zmenia na láskavé "maminy" a spolu nakladajú košík dobrotami z lístka..
A celý ten náš malomestský obchod, kde nikdy nemajú bryndzu, sa rozžiari farbami dúhy,
vďaka za pekné sobotné popoludnie,
moje milé malé zaprdené malomestské potraviny,
žiadny Aupark by mi takú dúhu nenamaľoval.
