Videl som JEHO!

Dnes som sa vracal z práce. Bol som už trochu unavený a rozmýšľal som nad zajtrajšou víkendovou cestou do Viedne k Alexovi: kúpiť lístky na vlak, nezabudnúť mapu a potom lístky na metro, pokúsiť sa nejak prejsť veľkomestom, aby som potom položivý vypadol na nejakú žúrku do mesta alebo polomŕtvy zaľahol a začal so žúrkami až na druhý deň. Moja cesta domov je pomerne dlhá, keďže nebývam v Blave, takže som mal plno možností rozmýšľať o všeličom - čo urobím s Valentínom, čo chcem pozrieť vo Viedni, kedy pôjdem zajtra do roboty, aby som nahnal dosť hodín a stihol sa ešte pripraviť na víkend. Po ceste som stretol kamošku, vracala sa z nákupov, a keďže býva neďaleko odo mňa, mali sme spoločnú cestu, tak sme spoločne počkali na autobus. Ten prvý, ktorý prišiel, bol natlačený, takže sme nad možnosťou nastúpiť mávli rukou. Tak sme teda išli na nasledujúci autobus. A dobre sme urobili. Prečo? Uvidíte sami.

Kamoška mala auto v Pezinku na stanici, takže bolo treba kúsok prejsť a nasadnúť. Počas krátkej prechádzky sme sa rozprávali - už ani neviem o čom - keď som si uvedomil, že okolo nás prechádza mladý chalan. Najskôr som sa mu nepozrel do očí, ale už hneď na prvý letmý pohľad mi prišiel povedomý. Stačil ale druhý pohľad a ja som zalapal po dychu. Bol to on... nie, bol to ON! Neveril som vlastným očiam, oproti mne prechádzal... Mišo.

Mám pocit, že mi hlavou kývol na pozdrav, no nebol som si istý, lebo v tom momente som si už nebol istý ničím. Prešiel som ďalej, ale stále som sa za sebou obzeral. Vyzeral presne tak isto, ako pred tými dvoma rokmi, dokonca ešte lepšie. Možno to robilo i to, že mal na kratšie ostrihané vlasy, neviem. Vedel som ale jedno: dnešok stál skutočne za to. Kamoška ma odviezla domov, kde som musel čeliť otázkam spytujúcich sa na moju usmiatu tvár od ucha k uchu. Ostali bez presnej odpovede. Mne to ale bolo ukradnuté, pretože som vedel, že dnešok vážne stál za to.

Aby ste pochopili, kto je Mišo a prečo som bol taký, aký som bol, budete musieť nazrieť trochu do mojej minulosti.

Môj prvý kontakt s gejskou komunitou bol internet. A kam inam ísť, než na najznámejší zoznamovací portál na Slovensku - azet. Zaregistroval si teda svoj "gejský nick", začal četovať, napísal prvý inzerát na zoznamke, dostal prvé odpovede. Medzi odpoveďami bola i jedna nenápadná od 18-ročného tvrdohlavého romantika. Nijak zvlášť ma nezaujala, ale chcel som odpovedať na všetko a povedal som si, že možno sa ten nenápadný človek iba s menom a takpovediac bez tváre, rozhovorí. Bol som príjemne prekvapený, pretože sa z neho vykľul príjemný mladý muž, umelec s dávkou nehy a sladkého života. A postupne, ani neviem ako, som začal mať píšuceho aj rád. Možno nijak zvlášť, ale rád som ho čítal a rád som mu písal, bolo to zaujímavé a pri tom som sa cítil fajn. Po nejakom čase sme sa, konečne, rozhodli stretnúť. Doteraz si pamätám svoju nervozitu, keďže celý ten deň bol zvláštny, nie len stretnutie s ním (to je ale samostatná kapitola). Po ďalšej dobe strávenej spoločným písaním skrsol nápad ísť spolu do kina. Už ani neviem, čo dávali, možno nejakú komédiu? Viem len, že od toho kina som ho začal brať tak nejak inak. Od tej chvíle som už chcel byť s ním naozaj a nie iba s jeho odpoveďami na moje maily. A tak teda prišlo ďalšie a ďalšie kino, kým vo mne neskrsol ten strašný nápad.

S kamoškami sme chceli ísť na jeden deň do Viedne, popozerať pamiatky, povoziť sa v Prateri - lunaparku, proste taká mini-dovolenka. A mňa napadlo zobrať ho tam. A to doteraz ľutujem. Keby som ho tam totiž nezobral... ktovie, sám netuším, čo by bolo ďalej. Viem len, že slová, ktoré som mu napísal po Viedni už asi nevrátim späť, aj keď by som veľmi rád. Ktovie, všetko, čo sa stalo vo Viedni, bolo akoby z inej planéty, aj to, čo mi potom rozprávali kamošky. Mali pravdu, alebo preháňali? A boli tie slová potom moja vina, alebo Mišo čakal, kým urobím chybný krok? Neviem, netuším, možné sú obe alternatívy, ale aj keď som sa tak veľmi snažil presvedčiť seba samého o tom, že Mišo mal svoj podiel viny, tak teraz aj tak verím tomu, že nie.

Chcem snáď vidieť Miša dokonalého, a nie takého, aký skutočne je? Pravda je, že mi učaroval ako nikto v živote a doteraz, keď sa pozriem na tých pár fotiek, čo mi ostali... je mi smutno, do plaču. Na druhej strane som rád, že to skončilo, pretože ktovie ako by to pokračovalo, a ak som ho vážne zranil svojimi slovami, kto vie, či by som ho neskôr zbytočne nezranil ešte viac. A ublížiť chalanovi, ktorého úsmev rozžiari cestu do Viedne, hlas rozozvučí tiché ulice a oči vidia až na kraj duše, to by som nechcel.

Pravdepodobne s ním už nikdy neprehovorím, ani cez mail, ani naživo. A tak je to asi správne. Ale paradoxne, aj keď som sklamaný sám zo seba vzhľadom k nemu, pohľad na neho vo mne vyvoláva radosť. Aj keď som si dnes znova premietol tie spomienky, ktoré som chcel vytlačiť niekde do podvedomia a ešte ďalej, aj tak som rád, že som ho videl. Že som videl, že je živý, zdravý a že jeho úsmev má ešte stále tú moc.

Tomáš alias Slniečko