Horiace kríže, stigmy na rukách Madonny, socha čierneho svätca, ktorú speváčka bozkom prebudí k životu. Tieto obrazy sa nám môžu dnes zdať ako smiešne gestá rebélie. V roku 1989 to však tak nebolo. Vtedy boli dôvodom pre masívne bojkotovanie videa americkými kresťanskými skupinami, ktoré viedlo až tak ďaleko, že Pepsi Cola po odvysielaní tohto klipu vypovedala zmluvu s Madonnou a stiahla z obehu reklamný šot, v ktorom spievala svoju modlitbu. Zaujímavé, že tá istá Pepsi dnes otvorene podporuje gejov a lesby – a opäť čelí bojkotu zo strany kresťanských konzervatívcov. Nezabúdajme, „praví kresťania“ dnes pijú Coca Colu!
Na „rúhanie“ a „zosmiešňovanie symbolu kríža“ má Madonna veľa dôvodov. Okrem ambície šokovať, ktorá sa jej nedá uprieť a ktorú uplatňovala v mnohých ďalších svojich životných momentoch, je možno práve toto jej – tak často opakované – rúhačské gesto prejavom slobody a oslobodenia sa od obmedzujúcej kresťanskej doktríny.
Madonna bola vychovávaná prísne katolícky a keby nebolo jej vzdoru, dnes by asi bola mníškou. Isto by bolo veľa zábavy v kláštore, ktorý by obývala, ale musíme uznať, že ako speváčka mala príležitosť vykonať viac dobrých skutkov. Pre mňa bola v dobe dospievania vzorom slobody prejavu. Ženou, ktorá sa nebojí byť inou, byť hlučnou, byť provokujúcou, byť sama sebou; byť viditeľnou spôsobom, ktorý sa vtedy v mainstreame nenosil. Pretože mainstream má vplyv aj na nevinné ovečky, ktoré pred hlučnou hriešnicou neuchránia ani chladné útroby kostola...
Zatiaľ čo sa cirkev pohoršuje nad koncertmi, na ktorých Madonna spieva pripútaná ku krížu s tŕňovou korunou na hlave, mne sa vracajú spomienky na začiatky jej rebélie, tak veľmi dôležité pre svet, v ktorom žijeme. Rozumiem jej odkazu. Na minulosť sa nezabúda. Jej odrazy nás sprevádzajú celým našim životom. Symbol kríža žije v Madonne, tak ako v nej bude navždy žiť jej detstvo. A so svojím krížom si môže robiť, čo chce.
Marcela Spiššáková
