Niektoré tichá sú krásne, iné naopak nepríjemné. Niekedy by som priam až povedala, že ticho kričí. Vie hovoriť hlasnejšie než si myslíme. Toľko spôsobov vyjadrenia – a predsa ostávame iba pri jednom.
Krásne ticho je to, ktoré nepotrebuje žiadne slová, a predsa si rozumieme. Stačí niekedy iba pohľad – a všetko si povieme. Žiadny rozhovor sa tomuto vnútornému uzavretiu nevyrovná.
Nepríjemné ticho je to, po ktorom odídeme. Vstaneme a odídeme s nemilým pocitom. Pocitom, ktorý nás núti ďalej premýšľať – alebo naopak, naň už ani nespomíname.
Hanblivé ticho, pri ktorom získavame a učíme sa odvahe. Jeden nádych – a sme opäť o čosi odvážnejší.
Odsudzujúce ticho, v ktorom rozprávajú iba oči – zároveň jedno z najbolestivejších. Tak bezbranní nie sme pri žiadnom inom.
A potom je tu také, pri ktorom posunieme hlavu trochu vpred, s dlaňami nahor, a čakáme na odpoveď.
Ktorá niekedy ani nepríde, pretože ju nesieme my.
Pokorné ticho, ktoré väčšinou majú iba vyrovnaní ľudia. Presne to, ktoré sa dosahuje veľmi ťažko – keď naše ego vtedy umiera.
Bodavé ticho, ktoré kričí… Práve to nesie veľkú emóciu a odkaz. Nielenže vrieska v nás, ale aj naokolo. Vďaka nemu dostaneme odpovede. Zúfalé, pravdivé, možno aj nesprávne. Ale vždy nás na niečo upozorní. Je našou cestou k otázkam, ktoré nikdy nemajú koniec – dokým naša púť myšlienok neskončí.
Môže byť oslobodzujúce, ale aj veľmi trápivé. Vďaka nemu prídeme na vlastné „ja“, na to, čo nás naozaj ťažilo, a kde hľadať východ. Možno nie je hneď na obzore, ale aspoň v diaľke.
Hovorí sa, že ticho lieči. Presne z týchto dôvodov. Dokáže nám nájsť cestu. Niekedy ticho znamená aj súhlas. Inokedy prijatie samého seba.
Liečivé ticho, ktoré dokáže zabíjať egá, prijímať seba a odpúšťať to, čo bolo dlho bolesťou. Bez neho to ale nejde. Bez tej chvíle zastavenia myšlienok.
Povedať všetko, a pritom nepoužiť ani jedno slovo. Paradoxne, je jedným z najsilnejších nástrojov komunikácie. Dostávame odpovede rýchlejšie ako pri rozhovore.
A viete prečo?
Pretože ten rozhovor máte sami so sebou. V tichu.
