Novinár, učiteľ, režisér, knižný editor, člen grantovej komisie. Nie sú to len profesie – sú to ľudia, ktorí každým rozhodnutím posúvajú hranice slobody. Vyberajú slová, ktoré zaznejú. Obrazy, ktoré sa objavia na stenách. Príbehy, ktoré sa dostanú k čitateľom. Otázky, ktoré sa budú klásť v školách. Z pozadia spoluurčujú, ako bude krajina vyzerať – o čom sa bude hovoriť, a čo zostane nepovedané.
Teraz si predstavme, že ich rozhodovanie sa zmení. Nie zo strachu z trestu, ale zo strachu z neistoty. Zo snahy zbytočne „neriskovať“. Že si dvakrát premyslia, koho pozvú do diskusie. Že neodporučia knihu, ktorá by mohla „vyvolať reakcie“ na strane zriaďovateľa. Že bude bezpečnejšie, ak sa téma jednoducho obíde.
A tak sa rozhodnú inak. Bez rozkazu. Len tak. Pre pokoj. Pre istotu.
Aj preto je dôležité hovoriť o mechanizme, ktorý túto odvahu podkopáva ešte skôr, než sa stihne prejaviť. Autocenzúra nie je len historická spomienka. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia nebolo potrebné každý text cenzurovať. Stačilo, že autori, redaktori a režiséri vedeli, kde sú „hranice únosnosti“. Normalizácia nebola iba o otvorených zákazoch, ale aj o tichom prispôsobení. Niektoré témy sa neotvárali, niektoré postavy sa neukazovali a niektoré otázky sa nekládli. A každý vedel, prečo.
Ivan Klíma vo svojich memoároch Moje šílené století píše: „Kým demokracia hľadá spôsoby, ako obmedziť tendenciu vlád premieňať občanov len na prikyvujúci dav, všetky totalitné režimy usilujú o opak. Tie síce majú istý počet verných, často až fanaticky oddaných stúpencov (a približne rovnaký počet odhodlaných odporcov), zvyšok sa snažia získať pre svoje ciele – alebo ho aspoň prinútiť k poslušnému mlčaniu.“
Tento mechanizmus je dnes znova na stole – len v novom, ústavnom balení.
A teraz späť do roku 2025
V návrhu novely ústavy, ktorý je v programe aktuálnej schôdze parlamentu, sa v článku 7 objavuje nový pojem: „národná identita“. Podľa predkladateľov má byť chránená vo veciach ako „verejná morálka, manželstvo, rodina, kultúra, jazyk“. Tieto pojmy sú v texte zákona formulované ako „základné kultúrno-etické otázky“, ktoré sú základom identity štátu.
Znie to nevinne. Kto by bol proti ochrane identity, jazyka či rodiny? Problém je, že ak sa niektoré hodnoty zapíšu do ústavy ako nedotknuteľné, prestávajú byť predmetom verejnej diskusie. A ak zároveň platí nový článok 7 navrhovanej ústavy, podľa ktorého sa „ústava vykladá len v súlade s národnou identitou“ – vytvára sa rámec, v ktorom je niektorý názor správny a iný nesprávny. Jeden je v súlade s ústavou, iný proti záujmom štátu. Alebo národa?
A vtedy to začne. Škola, ktorá pozve spisovateľku píšucu o identite a víziách súčasnej rodiny, bude čeliť sťažnostiam. Kurátor výstavy, ktorá tematizuje telo a vieru, dostane otázku, či je výstava „vhodná pre verejné inštitúcie“. Dokument o zneužívaní detí kňazmi nemusí byť odvysielaný. Žiaci na základnej škole už nebudú môcť navštíviť divadelné predstavenie, lebo obsahuje postavu s iným ako tradičným rodinným zázemím.
Uvedené príklady nemusia byť “iba” fikciou. Veď si len pripomeňme:
V októbri 2024 Gymnázium Ľudovíta Štúra v Trenčíne zrušilo spomienku na obete útoku v Teplárni po tom, ako europoslanec Milan Mazurek (Republika) obvinil učiteľku z presadzovania LGBTI tematiky.
Vedenie denníka Pravda v roku 2024 odmietlo publikovať alebo žiadalo výrazne upraviť komentáre, v ktorých Boris Zala a Peter Weiss kritizovali Roberta Fica.
SND v septembri 2024 nepodpísalo zmluvu o hosťovaní inscenácie „Měsíční kámen“ z festivalu Drama Queer. Organizátori to označili za diskriminačný zásah.
Nemuselo ísť zákonite o “príkazy zhora”. Len „ohľady“. Alebo to mohla byť snaha „neprovokovať“ a „zachovať vyváženosť“. Takto to vyzeralo aj počas normalizácie. A nie náhodou.
Kto určí, čo je správna kultúra?
Ak už dnes čelíme autocenzúre bez zákazu s pečiatkou, predstavme si, čo sa stane, keď tieto očakávania dostanú legislatívnu oporu a vykladať ústavu bude možné len cez optiku jednej ideologickej predstavy o tom, čo tvorí „národnú identitu“.
Ak je atmosféra strachu prítomná už teraz – bez paragrafov, bez sankcií, len pod ťarchou „očakávaní“ – čo sa stane, keď sa z tejto atmosféry stane zákon? Koľko tvorcov si ešte dovolí ísť proti prúdu, ak to znamená byť proti ústave? A čo zostane z kultúry, ktorá má byť kritická, otvorená a slobodná – ak jej hranice diktuje zákon o morálke?
V minulosti takéto rámce vždy vyžadovali inštitúcie, ktoré určovali, čo je „v súlade s hodnotami“ a čo už „za hranou“. V období normalizácie to bola Hlavná správa tlače a informácií, zriadená v roku 1968, ktorá riadila a koordinovala cenzúru médií v Československu. Ešte predtým, počas existencie Slovenského štátu (1939 – 1945), plnilo túto úlohu Tlačové oddelenie Ministerstva vnútra, ktoré bolo poverené dohľadom nad tlačou a vykonávaním cenzúry. Týmto spôsobom štát zabezpečoval ideologickú čistotu verejného priestoru v súlade s režimovými hodnotami Hlinkovej slovenskej ľudovej strany.
Ústava nemá byť návodom na poslušnosť
Formálne sa tieto úrady nenazývali „cenzorskými“, no v praxi rozhodovali, čo môže a čo nesmie uzrieť svetlo sveta. Ak sa dnes do ústavy dostane nástroj ideologickej selekcie, je len otázkou času, kedy sa vytvorí aj inštitúcia, ktorá ju bude „chrániť“ – ak už, potichu, nevzniká.
“Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo”. To nie je fráza, to je článok 1 našej ústavy. A ak si dnes začneme písať do ústavy, čo presne tvorí správne myslenie, morálku, identitu – porušujeme tento článok. A robíme to v mene „národa“. Ako keby národ tvorili len tí, čo sa zmestia do jednej predstavy o tom, čo je kultúrne, morálne a správne.
Aj preto sme v občianskom združení REŠTART - Slovensko 21.storočia spustili petíciu za zastavenie tejto nebezpečnej zmeny ústavy. O tom, že ľudia cítia jej dôležitosť, svedčí fakt, že za jeden deň získala už viac ako 2000 podpisov. Vážime si to. Každý z nich je hlasom za spoločnosť, ktorá sa nebojí rôznorodosti a váži si slobodu.
Sloboda je predpoklad tvorby. A tvorivosť je podmienka budúcnosti. Ak stratíme jedno, stratíme aj druhé.
