Daniel Rabina
Kultúra na povel. Čo sa stane, keď ústava začne diktovať umeniu?
Reakcia na novelu ústavy, ktorá zavádza pojem „národná identita“ a ohrozuje kultúru, médiá aj výklad základných práv.
Mám viac než 20 rokov skúseností v oblasti médií a kultúry. Pracoval som ako dramaturg v televízii, riaditeľ marketingu v Slovenskom národnom divadle, momentálne vediem komunikačnú agentúru GreenTalk. Študoval som scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU, neskôr som absolvoval štúdium politológie. Som taktiež absolventom Politickej akadémie a Akadémie sociálnej demokracie. V roku 2011 som inicioval Koncert pre Nórsko ako reakciu na tragédiu na ostrove Utøya. O rok neskôr som sa podieľal na podujatí na podporu odvolaného arcibiskupa Bezáka, v roku 2014 na Koncerte pre Ukrajinu v reakcii na anexiu Krymu. Som spoluzakladateľom občianskeho združenia REŠTART – Slovensko 21. storočia, v rámci ktorého sa venujeme ochrane demokratických hodnôt, ľudských práv a slobôd. Verím v silu verejného priestoru, kde má každý hlas svoje miesto – bez ohľadu na názor, pôvod či identitu. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Reakcia na novelu ústavy, ktorá zavádza pojem „národná identita“ a ohrozuje kultúru, médiá aj výklad základných práv.
Informáciu o zrušení Trochu inak na festivale LUMEN sme očakávali každým dňom. Signálov, že k tomuto kroku skutočne príde, bolo v posledných týždňoch viac ako dosť. Napriek tomu sme verili v malý zázrak. Nestalo sa.
„Ať tlampač z Wall Streetu vyráží dál svoje smrtonosné skřeky, nevysuší to naše řeky! Zpívám si, stoje na stráži, zpívám spěv míru!" Úryvok zo záverečnej reči štátneho prokurátora Josefa Urválka na hlavnom pojednávaní pražského procesu s Williamom N. Oatisom dňa 3. júla 1951.
Viem, na prvý pohľad to vyzerá nereálne a trvalo mi poriadne dlho kým som sa tou myšlienkou vôbec začal zapodievať. Očakávať v pokladniciach SND davy divákov prahnúcich po vytúženom lístku na takmer trojhodinovú antickú drámu, sa javí ako výplod fantázie nenapraviteľného rojka. No napokon stačila dnešná kyslíková terapia v podobe behu s jednou mimoriadne inšpirujúcou a v mnohých veciach až pozoruhodne podobne cítiacou bytosťou a odrazu sa všetko javí také čisté a priezračné. Za názvom tohto príspevku si preto stojím. Naplnenie jeho podstaty je možné a dosiahnuteľné. Napokon, kedy, ak nie teraz?
V neodolateľnej atmosfére radosti, ktorú vyvolali naši hokejisti si človek ani nechce pripustiť, že v tejto povznesenej a všeobjímajúcej nálade môže byť konfrontovaný so smutnou správou. Jedna taká obletela v piatok nemecké médiá. Vo veku 86 rokov zomrel spevák Dietrich Fischer-Dieskau, ktorý bol magazínom Time označený ako Najlepší piesňový interpret 20.storočia. Nekrológov a iných článkov venovaných tomuto neuveriteľne aktívnemu umelcovi (viac ako 3000 piesní v repertoári) je v týchto dňoch plný internet. Dovoľte, aby som priniesol osobný pohľad a prispel skúsenosťou za ktorú som Fischerovi-Dieskauovi nesmierne vďačný.
Moji priatelia vedia, že som operný fanatik. Asi 5 rokov dozadu mi „ruplo v bedni" a jedného dňa ma prestalo baviť počúvať pop, jazz, rock... Toto všetko som vymenil za Operu a klasickú hudbu ako takú. Som si istý, že je za tým istý flashback z detsva o ktorom možno napíšem nabudúce, no od istého dňa počúvam „klasiku" na raňajky, na obed, večer, v posteli, vo fitku, v aute, vo vani, pri ...., no proste všade a hlavne vo veľkých dávkach. „Klasika" okolo mňa vytvára istý bezpečnostný, ťažko preniknuteľný planktón, ktorý má chráni pred nekultúrnou stupiditou našej každodennej mediálnej reality, česť výnimkám. Nehovoriac o tom, že si ju užívam a každá chvíľa v jej spoločnosti má „wellness" účinok na moje nervové bunky. Bez nej si svoj život jednoducho neviem predstaviť. Z tohto dôvodu sa z času na čas snažím nalákať svojich priateľov na operné predstavenie či už vo forme návštevy divadla alebo priameho prenosu z Metropolitnej opery a ponúknuť im tento nesmierne chutný koktejl adrenalínu, humoru a vášne. No narážam na odpor. Dovoľte, aby som na nasledujúcich riadkoch zmietol z povrchu zemského tie najotrepanejšie predsudky, ktoré počúvam stále dookola.
Príbehoch o odmietnutých „deťoch" slovenskej opery, ktoré to v zahraničí dotiahli neuveriteľne vysoko, je viac ako dosť. Počnúc Editou Gruberovou, pokračujúc Adrianou Kučerovou až po Pavla Bršlíka. Do tohto dreamteamu sa v posledných rokoch zaradilo ďaľšie meno - Štefan Kocán. V sobotu 21.apríla sa tento výnimočný spevák po dlhých rokoch konečne predstaví aj v Bratislave.
S nekorunovaným americkým kráľom belcanta Lawrencom „Larrym" Brownleem som sa nedávno stretol vo Viedni a musím povedať, že z nášho stretnutia žijem dodnes. Človek sa od opery postupne presunie k témam, pri ktorých pochopí, prečo je tento nevysoký Afroameričan na internetových fórach považovaný za umelecký ekvivalent amerického prezidenta Barracka Obamu. V júni zavíta do Bratislavy, Košíc a Prahy, aby predviedol najkrajšie skvosty svojho obľúbeného belcanto repertoáru.
Keď Dominika Cibulková postúpi do tretieho kola tenisového turnaja, vie o tom celé Slovensko. Keď Marek Hamšík v Neapole strelí ďaľší zo svojich gólov, noviny o ňom píšu ódy. Keď Marián Hossa alebo Zdeno Chára strelia gól v NHL, neexistuje, aby sa táto informácia neobjavila v tučnom titulku na všetkých spravodajských portáloch. Musím podotknúť (aby neprišlo k mylnej predstave), že som veľkým fanúšikom športu a skvelé výsledky našich športovcov ma vždy úprimne potešia. Čo ma ale neteší je fakt, že sa v médiách nedozviem o úspechoch mimoriadne vydarenej generácie operných spevákov, ktorí nás fantasticky reprezentujú po celom svete a ich výkony odmeňujú nadšeným potleskom návštevníci tých najprestížnejších operných domov.
Kto povedal, že opera je nudná, v živote nevidel koncert Cecilie Bartoli. Virtuózny, strhujúci a bravúrny, plný vášne, lásky a zloby.